Roku 1990 prokurátor Tibor Böhm podal sťažnosť proti odsudzujúcemu verdiktu Najvyššieho súdu SSR v prípade vraždy študentky prvého ročníka Lekárskej fakulty UK Ľudmily Cervanovej, v ktorej uviedol niekoľko desiatok pochybení, ktorých sa vtedajší súd dopustil.
Böhm uvádza, že „niektoré závery o vine obvinených sa opierajú len o skutkové predpoklady a navyše sa stali súčasťou logickej konštrukcie skutkového deja, hoci ich existencia je pochybná“. Najvyšší súd ČSFR 19. októbra 1990 sťažnosť akceptoval, všetky rozsudky zrušil a prípad vrátil Krajskému súdu v Bratislave na opätovné prerokovanie. Obžalovaní v roku 2000 pre súdne prieťahy podali sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorý od vlády SR žiadal stanovisko k prípadu do februára 2001. Podanie bolo neskôr odmietnuté, pretože neboli využité všetky možnosti vnútroštátneho práva. Nové pojednávanie sa začalo 17. apríla 2001. Súdu predsedal Štefan Gašparovič, ktorý bol zástupcom predsedu senátu, ktorý 22. septembra 1982 obžalovaných odsúdil. Krajský súd v Bratislave 20. januára 2004 na všeobecné prekvapenie rozsudok potvrdil. Obvinení sa obrátili na Najvyšší súd.
Príbeh podľa súdu
Podľa rozsudku Krajského súdu v Bratislave z roku 1982 (senátu predsedal JUDr. Jozef Bilčík) mali byť obvinení na diskotéke v UNIC klube, kde sa Milošovi Kocúrovi vraj Ľudmila Cervanová zapáčila, s Milanom Andrášikom ju mali na ceste z diskotéky na autobus vtiahnuť do auta, ktoré mal riadiť Roman Brázda a spolu s Františkom Čermanom ju mali odviesť do bytu na Varínskej ulici, kam mali prísť na inom aute aj Pavol Bedač, Stanislav Dúbravický a Juraj Lachman. Podľa rozsudku Cervanovú znásilnili a keď sa vyhrážala, rozhodli sa, že ju usmrtia. O tom, kto to vykoná, sa malo rozhodnúť losovaním. Mali ju zvizať šnúrou na prádlo, dovliecť k jazierku pri Kráľovej pri Senci, kde ju údajne utopili. Traja z obvinených jej telo mali vytiahnuť a preniesť k potoku Čierna voda. Celej akcie sa podľa rozsudku zúčastnila aj Viera Zimáková, ktorá vraj v Revišťskom Podzámčí tajne opustila vodácky kurz, večer prišla stopom do Bratislavy a potom sa opäť stopom vrátila späť.
Po vynesení rozsudku sa obvinení aj prokurátor (ten žiadal štyri tresty smrti) odvolali. Najvyšší súd SSR v apríli 1983 odvolania zamietol a potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave.
Od začiatku manipulácia
Rozpory o veku a vzhľade dievčaťa, ktoré vytiahli z vody môžu byť zaujímavé, avšak rozhodujúci je znalecký posudok pitvy. Šokujúce však je, že opis oblečenia obete podpísaný dvomi policajtmi a opis oblečenia podpísaný patológom sú úplne odlišné. Opis oblečenia, ktorý 14. júla 1976 podpísali por. Eliáš a Dolinský: sveter čiernej farby, pod svetrom podprsenka čiernej farby, pulóvrová vesta (vzorkovaná) farby naznačujúcej farbu kaki. Opis oblečenia, ktorý 16. júla podpísal patológ Porubský: kabátik z texaskoviny s dlhými rukávmi a štyrmi striebornými gombíkmi, modrý svetrík s krátkymi rukávmi a lemovaním, podprsenka asi bielej farby. Šokujúce je aj to, že obyvatelia Kráľovej pri Senci sa pamätajú na pekné mladé dievča, ktorej zachované telo vytiahli z vody, podobne aj vtedajší vyšetrovateľ mjr. Karol Tóth potvrdzuje, že pôvodne bolo na fotografiách zachované telo mladého dievčaťa, no v spisoch sa tieto fotografie nenachádzajú, naopak sú tam fotografie znetvoreného tela. V zápisnici zo súdnej pitvy sa píše, že na tele boli pokročilé hnilobné zmeny a vlasy boli od tela oddelené. Zjavne ide teda o dve osoby.
Podľa vyšetrovateľov bola Ľudmila Cervanová znásilnená. Pitevný protokol však uvádza, že obeť znásilnená nebola. Verzia znásilnenia však bola potrebná pre motív vraždy a preto všetko zostalo pri pôvodnom scenári. V uznesení odvolacieho Najvyššieho súdu SSR, ktoré vychádzalo z pitevného protokolu, sa píše, že „pri podrobnej pitve vonkajších a vnútorných pohlavných orgánov znalci nezistili žiadne stopy násilia, ktoré by poukazovalo na to, že na menovanej bola vykonaná súlož alebo iná sexuálna manipulácia“.
Podľa svedkov Cervanová bola 9. júla 1976 na diskotéke spolu so spolužiakmi Kličkom, Verešom, Čulmanom, Komorom a Hlaváčovou. Tí však na súdne pojednávanie neboli ani raz prizvaní. V rozsudku sa uvádza, že okolo o 22. 30 ju pred internátmi v Mlynskej doline dvaja obvinení násilím vtiahli do auta, spolu s ďalšími dvomi mužmi ju odviezli do domu na Varínskej ulici a v druhom aute ich nasledovali ďalší traja obžalovaní spolu s Vierou Zimákovou. Súd však nevypočul svedka, ktorý celý únos videl z balkóna internátnej izby (ide o niekdajšieho redaktora televízie Markíza, Ľ. L.) a už roku 1976 vyšetrovateľom tvrdil, že videl jedno auto a dve osoby ako unášali dievča (podobne hovorili aj ďalší svedkovia).
V roku 1976 sa objavila stopa smerujúca k skupine iránskych študentov, z ktorých jeden bol zadržaný ako podozrivý. Bol identifikovaný ako člen skupiny jedenástich Arabov, ktorí po neúspešnom pokuse o atentát na Rezu Pahlaviho dostali v ČSSR politický azyl. Tohto študenta od vyšetrovateľov okamžite prevzala Štb a vyšetrovatelia boli odvolaní. Vyšetrovateľ mjr. Tóth tvrdí, že vyšetrovanie bolo týmto smerom rozhodnutím nadriadených zastavené. On sám bol odstavený od prípadu a predčasne poslaný do dôchodku. Z podozrivého Iránca sa stal svedok proti prvému obvinenému Jurajovi Hrmovi, a to tak, že vyšetrovatelia mu dotyčného ukázali cez okienko na dverách cely, aby ho potom identifikoval pri osobnej konfrontácii. Ten však v deň vraždy bol v Piešťanoch, na čo aj mal alibi. Por. Tomek mu napriek tomu často hovoril, že je špinavý vrah a nech sa vraj radšej sám obesí. Napokon bol pre nedostatok dôkazov prepustený.
Telo obete bolo ešte počas vyšetrovania, a teda protizákonne spopolnené. Roku 1977 bolo vyšetrovanie zastavené, pôvodný tím vyšetrovateľov bol odvolaný, no roku 1978 sa k prípadu vrátila pražská skupina riadená námestníkom MV Jánom Pješčákom a plk. Pálkom a Rohanom a s vyšetrovateľmi Jiskrom, Taligom, Mankom a Lamačkom. Bývalý náčelník vyšetrovania pre SSR Slopovský na Najvyššom súde ČSFR v Prahe v októbri 1990 uviedol, že vec mu bola odobratá a nesmel viac do nej zasahovať. Pplk. Miloš Jiskra pravidelne informoval o stave vyšetrovania predstaviteľov ÚV KSČ. Kpt. Lamačka sa obhajcovi Dr. Tury-Nagyovi priznal, že boli dané pokyny a každý z vyšetrovateľov mal na svojom úseku splniť určitú úlohu. Oprávnene tomu môžeme rozumieť tak, že vyšetrovatelia mali akýmkoľvek spôsobom získať priznania. Pálka sa často chválil, že Ministerstvo vnútra ho považuje za najlepšieho a že každý prípad vyrieši. Jedného z prvých podozrivých, Igora U. podozrieval z únosu, napokon mu však navrhol krivú výpoveď proti Andrašíkovi. Igor U. výpoveď niekoľkokrát menil. Po procese sa Pješčák stal ministrom spravodlivosti SSR a v máji 1988 generálnym prokurátorom ČSSR.
Brutalita a nezákonnosti vyšetrovania
František Čerman istý čas býval v podnájme na Varínskej ulici, ale dva mesiace pred inkriminovaným dátumom sa odtiaľ odsťahoval. Podľa tvrdenia súdu bola Cervanová odvlečená do tohto bytu na párty, kde malo dôjsť k znásilneniu. Súd predpokladá, že obvinení mali kópiu kľúča a v čase spáchania tohto činu nebola doma ani domáca pani, ani jej syn, ani dve nové podnájomníčky a po návrate domov si nevšimli nič, čo by naznačovalo cudziu návštevu. Pedantná domáca pani však vyšetrovateľom navyše tvrdila, že jej z domu nezmizla nijaká šnúra na prádlo, ktorou mala byť podľa polície i rozsudku Cervanová zviazaná a tak odvlečená. Súd jej výpoveď nebral do úvahy.
Čerman bol s dvomi francúzskymi dievčatami, sestrami Silviou a Lýdiou Cohen na diskotéke v UNIC klube nie v piatok 9. júla, ako tvrdí rozsudok, ale deň predtým. Bývalý prokurátor JUDr. Valašík tvrdil, že tieto korunné svedkyne F. Čermana odmietajú vypovedať. V skutočnosti sa však výpovede domáhali, písali dopisy medzinárodným humanitárnym organizáciám, prezidentovi Husákovi a neskôr aj najvyšším činiteľom ČSFR. Pješčák roku 1982 Andrašíkovým rodičom na otázku, prečo chýba výpoveď sestier Cohenových, povedal: „Načo by sme ich volali, aj tak klamú.“ Neskôr ich však vypočúvali na ambasáde v Paríži, kde vypovedali, že kapela, ktorá hrala na zábave, na ktorej sa zúčastnili, používala aj husle. V UNIC však v piatok 9. júla hral Elán, ktorý husle nepoužíval, no deň predtým vystupovala Jana Kocianová s orchestrom, čo potvrdzuje pravdivosť slov Francúzok. V súdnych spisoch však táto ich výpoveď chýba.
Za Vierou Zimákovou prišli vyšetrovatelia prvýkrát roku 1980, keď pracovala ako zubárka. Hneď pri prvej návšteve sa jej vyhrážali. V auguste 1981 pod nátlakom povedala, čo vyšetrovatelia chceli počuť. Ťažoba krivej výpovede, i keď psychickým násilím vynútenej, ju viedla zisťovať, kde sa v tom čase v skutočnosti nachádzala. Podľa zápisu v indexe zistila, že v tom čase bola so spolužiakmi na splave Hronu a 9. júla večer sa nachádzali v Revišťskom Podzámčí, 180 km od Bratislavy. Po tom, ako výpoveď odvolala, ju zatkli na 22 dní a obvinili z krivej výpovede. Vyšetrovateľ Lamačka ju odmietol štyri dni pustiť kojiť dieťa. Keď sa jej vyhrážali, že už nikdy neuvidí svoju dcéru, opäť sa priznala k tomu, čo nespáchala. Za krivú výpoveď bola odsúdená na dva a pol roka. Podľa absurdného scenára vyšetrovateľov 9. júla 1976, po tom, čo pádlovala 20 km z Hronskej Dúbravy do Revišťského Podzámčia, tajne opustila stanový tábor, stopom prišla do Bratislavy, zúčastnila sa na diskotéke, potom na párty s ostatnými obžalovanými a na odvlečení a vražde, a napokon sa vrátila späť do stanového tábora. O svedectvá jej spolužiačok, Kataríny B. a Ivony K., ktoré s ňou bývali v jednom stane, sa však nik nezaujímal. Z prítomnosti na párty ju mala usvedčiť pachová stopa na odeve Ľ. Cervanovej. Táto stopa však bola odobratá až po štyroch dňoch, počas ktorých bolo mŕtve telo vo vode a navyše ako údajný dôkaz bola použitá až päť rokov po vražde. Po prepustení z väzenia sa s dcérou nesmela stretávať.
Milanovi Andrašíkovi vyšetrovacia skupina plk. Pálku v rokoch 1978 – 1981 ponúkala úlohu svedka proti Brázdovi a niekoľkým ďalším osobám. V roku 1981 ho už brali ako obžalovaného na základe vynútených krivých výpovedí ďalších vypočúvaných osôb. Niekoľko mesiacov na ňom páchali fyzické aj psychické násilie, a to nie len vyšetrovatelia. Vo väzbe boli k nemu nasadení väzni, ktorí ho za prísľub zníženia ich trestu týrali. Od vyšetrovateľov často počul, že obvinení, ktorí sa nepriznajú, budú visieť. Napokon mu dali na výber: buď sa prizná, alebo ho obesia. Pod týmto nátlakom ho po dva a pol mesiaci väzby zlomili. Kpt. Lamačka navrhol otcovi M. Andrašíka, že ak sa zriekne syna a nič nebude podnikať na jeho obhajobu, bude môcť pôsobiť vo verejnom živote. Od Andrašíkovej manželky vyšetrovatelia Lamačka a Gerbel žiadali, aby sa s manželom rozviedla a aby malému synovi o otcovi nehovorila, pretože už ho nikdy neuvidí. Obhajca ex offo dr. Debnár ešte pred preštudovaním spisu informoval rodinu a manželku, že obvinený dostane najvyšší trest. Andrašík bol ešte v roku 1977 vo Švajčiarsku a keby bol skutočne vinný, určite by sa nebol vrátil.
Romana Brázdu počas výsluchov kopali, prsty mu lámali cez ceruzku, hrali, že ho obesia na kravatu, až omdlel. Dostával elektrické šoky aj elektrické biče.
Auto, s ktorým sa Pavol Bedač mal podľa vyšetrovateľov i podľa rozsudku zúčastniť na akcii, bolo v skutočnosti v tom čase nepojazdné, čo potvrdili viacerí svedkovia. Manželia Jarmila a Ivan B. tvrdia, že Pavol Bedač v daný večer viezol Jarmilu s deťmi domov ich autom, kým jej manžel opravoval Bedačovo auto. Svedkov súd nikdy nevypočul. Taktiež Miloš Kocúr v inkriminovanom čase nebol v Bratislave. Jeho alibi potvrdila jeho sestra i švagor. Na súd však ani oni nikdy neboli predvolaní. Švagrovi sa pri výsluchu vyhrážali, že ak nezmení výpoveď, zatknú jeho i manželku a syna dajú do domova. Ukázali mu pripravený zatykač, na ktorom chýbal už iba podpis. Kocúrovi vyšetrovatelia nadávali do vrahov a nútili ho priznať sa a usvedčiť iných. Fyzicky ho napadli a po čase sa psychicky zrútil.
Jurajovi Lachmanovi do cely nasadzovali konfidentov, ktorí spolupracovali s vyšetrovateľmi. Jeden z nich dokonca nebol ani väzeň. Lachman bol dvakrát zavretý v cele smrti.
Psychologický posudok obžalovaných vypracoval súdny psychológ doc. Dobrotka, ktorý ich označoval za vyvrheľov a vrahov a pri vyšetrovaní sa ich snažil presviedčať, že sú naozaj vrahmi. Účelom posudkov zjavne bolo vytvoriť priestor pre to, aby bolo možné zdôvodniť rozsudky smrti. Je zarážujúce, že Dobrotka, ktorý mal medzi väzňami prezývku „majster kat“, bol priamo súčasťou vyšetrovateľského tímu.
Prečo za každú cenu?
Prečo vyšetrovateľom tak veľmi záležalo, aby proces rýchlo ukončili aj za cenu odsúdenia nevinných? Materiály z archívu Ministerstva vnútra v Levoči, ktoré mali byť navždy utajené, obsahujú aj správy vyšetrovateľov, ktorí informovali ÚV KSS o priebehu vyšetrovania. Dôkazy z uvedeného archívu jednoznačne svedčia o politickom pozadí procesu a nezákonnej manipulácii so spisom a s dôkazovým materiálom. V roku 1977 bolo vyšetrovanie zastavené, znovu pokračovalo roku 1978. Vtedy mal prezident Husák odovzdať vyznamenanie dôst. Cervanovi, ktorý ho odmietol, kým sa nevyšetrí smrť jeho dcéry. Cervan pôsobil v polovici sedemdesiatych rokov ako vojenský pridelenec v Sýrii, ktorá susedí s Iránom a mal sa tam zúčastňovať na niekoľkých tajných operáciách. Preto mohla byť pri vyšetrovaní iránska stopa azda tou pravou. Vyšetrovanie však týmto smerom nesmelo pokračovať, čo potvrdzuje vyšetrovateľ mjr. Tóth a čo taktiež potvrdzuje oprávnenosť tejto domnienky. Veliteľ vojsk v Štúrove pplk. Boris Stepanov sa roku 1982 zmienil M. Andrašíkovi, že prípad bol konzultovaný so sovietskou justíciou. Keďže prípad vyvolal vo verejnosti veľký rozruch, bolo nutné nájsť náhradné riešenie – vykonštruovať obvinenia a zinscenovať veľkolepý proces, ktorý by pred verejnosťou demonštroval silu a schopnosť polície i celého systému. Navyše po Helsinskej konferencii už bolo nutné politické procesy dokonale maskovať a obete museli byť vykreslené ako najväčší kriminálnici.
Vyšetrovatelia dodnes tvrdia, že šlo o deti komunistických prominentov a že ich odsúdenie je dôkazom, že do vyšetrovania nezasahovali stranícke orgány. Tvrdenie, že šlo o nitriansku zlatú mládež je však mýtus, ktorý mal zabezpečiť dôveru občanov vo vyšetrovanie a vo vtedajší režim. V skutočnosti totiž iba traja z rodičov odsúdených boli členmi KSS, a aj to iba radovými. Vyšetrovatelia i prokurátori vo vyhlásení z októbra 2003 považujú tvrdenia o policajnej brutalite, manipulácii s dôkazmi a nezákonnosti vyšetrovania za nehoráznu lož. Páni Gerbel, Hanko, Hubcej, Jiskra, Lamačka, Majerhofer, Šimek a Valašík zrejme majú dosť dôvodov na to, aby v čase, keď postupne vychádzajú najavo skutočnosti o spôsobe vyšetrovania, o brutalite, manipuláciách a nezákonnostiach vyšetrovateľov a o práci justície, pred verejnosťou nepripustili ani náznak pravdy o vyšetrovaní a celom procese. Milan Valašík ešte aj dnes arogantne tvrdí, že „aj vtedy sa príbuzní obvinených snažili odpútať pozornosť poukazovaním na nepodstatné skutočnosti“. Ak je obrana nevinných, ktorí sú obviňovaní z vraždy a neustále fyzicky a psychicky týraní „poukazovaním na nepodstatné skutočnosti“, potom je on sám zrelý na lekársky posudok. Hanko, Gerbel, Lamačka a Valašík v rozpore so skutočnosťou a s vyjadrením mjr. Tótha, ktorý po iránskej stope pátral a bol odvolaný, stále tvrdia, že takáto stopa neexistuje a je len fikciou obvinených. Gerbel dodnes cynicky tvrdí, že Zimáková sa priznala, no akosi zabúda, pod akým psychickým terorom sa zlomila a že neskôr toto vynútené priznanie odvolala a svoje alibi dokázala. Lamačka v rozpore s preukázanou skutočnosťou vo viacerých rozhovoroch poprel, že by vysokopostavení funkcionári ovplyvňovali vyšetrovanie. Dokonca hovorí o „serióznosti našej neľahkej práce“.
Ako pred časom napísal dokumentarista Robert Kirchhoff, „už roky to nie je o vine a nevine, ale o svedomí, zbabelosti a dedičstve socializmu, stále prítomnom v dnešnej spoločnosti“. Pojednávanie na Najvyššom súde budeme teda očakávať s mimoriadnym napätím.
(Domino fórum, 49/2005, s.)