Pre Slovensko je typické, že odsúdenie komunistickej prokurátorky Ludmily Brožovej-Polednovej pražským Mestským súdom u nás nevyvolalo až taký rozruch, či záujem o takúto pamäť a veci spravodlivosti. Pritom ide o prokurátorku, ktorá ako žalobkyňa zohrala vážnu úlohu v jednom z najbrutálnejších komunistických procesov – vo vykonštruovanom procese s Miladou Horákovou, ktorú v roku 1950 odsúdili na smrť za údajnú vlastizradu a špionáž.
To, že bývalá prokurátorka Brožová pre svoj vek do väzenia asi nepôjde, nie je podstatné. Podstatnejšie je, že udalosť spred takmer šesťdesiatich rokov znovu ožila v pamäti i v rovine spravodlivosti, justičná vražda bola pomenovaná a rozsudok nad komunistickou žalobkyňou je morálnym zadosťučinením.
Brožová, ktorá za účasť na tejto justičnej vražde teraz dostala osem rokov, sa dnes necíti vinná a tvrdí, že vtedy bojovala za republiku. V tom jednom sa naozaj nemýli. Oddane bojovala za republiku, ktorej hlavnou črtou boli procesy proti nevinným ľuďom, pracovné tábory, prenasledovania, streľba na hraniciach a množstvo neprávostí. Práve na politickom procese s Miladou Horákovou (ktorú najprv väznili Nemci, po roku 1948 zas komunisti) si vybudovala svoju kariéru. Brožová bola pisárkou na ÚV KSČ, potom študovala v tzv. večerných kurzoch kurz právnickej školy pre pracujúcich.
V procese vystupovala ako prokurátorka bez ukončeného právnického vzdelania (právnický kurz ukončila až dva roky po tomto procese) a bez akejkoľvek justičnej praxe. Stála zoči-voči skutočnej právničke JUDr. Horákovej, pre ktorú žiadala a aj dosiahla trest smrti, pre aktivistky za sociálne práva Zemínovú a Kleinerovú žiadala doživotie. V záverečnej reči všetky tri nazvala zradkyňami, od ktorých sa „s hnusom odvracia náš ľud“. Predtým sa Brožová „osvedčila“ v procese s cirkevnými hodnostármi. V roku 1950 navrhovala súdiť ľudí podľa triednej príslušnosti, čo sa potom stalo jej pracovnou metódou. V tom čase ju nazývali „dělnická prokurátorka Lída“.
Bezpochyby rozsudok nad Brožovou je precedens. Na Slovensku sa však aj osemnásť rokov po zmene režimu nikto z tých, ktorí strpčovali život nevinným ľuďom, nemusí báť. Naopak, títo ľudia naďalej súdia a rozhodujú vo veciach spravodlivosti, sú vyznamenávaní prezidentom, sú poradcami v otázkach bezpečnosti, podnikateľmi, či vplyvnými právnikmi. O to viac však treba ich počínanie pripomínať a neľakať sa ich vplyvu a pozícií.
Komunistický systém sme parlamentným zákonom vyhlásili za nemorálny a protiprávny, pretože KSČ a jej odnož KSS „sú zodpovedné za spôsob vlády v našej krajine v rokoch 1948-1989,“ okrem iných aj „za úmyselné porušovanie ľudských práv a slobôd, za justičné zločiny vykonané v politických procesoch, za teror vykonávaný proti nositeľom iných názorov, než aké zodpovedali učeniu marxizmu-leninizmu“. Lenže napriek tomu stále akosi nechceme vedieť, kto každý je za takéto skutky zodpovedný. Zatiaľ iba jeden týždenník sa podujal programovo pripomínať a odkrývať túto temnú stránku našich dejín. Je najvyšší čas, aby sme skutky a ich páchateľov pomenúvali jasnejšie a energickejšie než doteraz.
(SME, 16. 11. 2007)