Na to, že Zeman chýbajúcu akceptáciu zo Západu kompenzuje otvoreným príklonom k Moskve a Pekingu, že sa zúčastnil na mítingoch extrémistov a zdieľa s nimi určitú podobu neznášanlivosti, alebo že prispieva k rozkladu demokracie je aj tých zhruba 51 percent až priveľa. Vypovedá to o stave spoločnosti a demokracie v Českej republike.
Zároveň sa potvrdilo, že spoľahnúť sa na odpor značnej časti verejnosti voči takémuto politikovi je málo. A tiež, že byť slušný, nebyť arogantný, nebyť „buran“ a ctiť si demokraciu ešte nestačí. Sú to, samozrejme, vlastnosti, nutné predpoklady pre dôstojný výkon verejnej funkcie, no v takomto politickom zápase, resp. v silne polarizovanej spoločnosti niekedy samé osebe nepostačujú.
V diskusiách a vystúpeniach témy určoval Zeman. Drahoš síce svojim percentami z prvého kola a potenciálom medzi voličmi neúspešných proeurópskych kandidátov živil nádej na zmenu, no pred druhým kolom bol od začiatku v defenzíve a nedokázal ani priniesť tému, ktorou by oslovil širšie spektrum voličov. Zeman oslovoval dlhodobo frustrovaných občanov. Drahoš sa od Zemana odlišoval jasnou proeurópskou orientáciou, no bola to jeho jediná viditeľnejšia téma a zdá sa, že pre voľby ňou zachytil všetkých, ktorí zmýšľajú podobne a zároveň boli odhodlaní voliť.
Zeman hneď po víťazstve potvrdil, že už nie je schopný sebareflexie a nie je schopný sa zmeniť. Najprv presviedčal verejnosť, že už bude iný, pokornejší, no o pár minút už nechutne dourážal novinárov.
Podľa sociológa Jiřího Přibáňa, ktorý pôsobí na univerzite v Cardiffe, základným výsledkom českých parlamentných i prezidentských volieb je, že „tridsať rokov si tu vládneme sami, nikto nás neohrozuje zvonku a my sami dokážeme demokraciu zničiť“. V tomto zmysle „Česi sa sami sebe stali najväčším nepriateľom“. Parlamentné i prezidentské voľby podľa Přibáňa vyvrátili mýtus o bytostne demokratickom českom národe. Celú súčasnú situáciu interpretuje ako „intenzívnu krízu hodnôt“.
Táto situácia však nevznikla zo dňa na deň. Vývoj k nej bol postupný a dlhodobý. Prejavom onoho hlbšieho problému v Českej spoločnosti boli aj viaceré pády vlád a niekoľko predčasných volieb.
Nádeje vkladané do faktu, že teraz je to Zemanovo posledné obdobie a svoje postoje nebude musieť formulovať optikou ďalšej kampane, sú zrejme zbytočné. Rozkladné tendencie a deformácie demokracie priamo z Pražského hradu budú pokračovať.
Českí demokrati stoja pred ešte ťažšou úlohou, pretože majú za sebou v krátkom slede dve vážne porážky. To si už žiada viac než len nový program a personálne zmeny. Ako základ a východiskový bod si to nutne žiada hĺbkové výskumy a štúdie o stave českej spoločnosti. Len potom bude možný reštart českej demokracie.