Vyniesť bankové tajomstvo naznačujúce možné Kaliňákove kšefty sa niekomu môže zdať ako odvážny a hrdinský čin, o to viac, že to rozšírilo škálu káuz a podozrení. Lenže…
Termínom whistleblowing sa vo všeobecnosti označuje, keď súčasný alebo bývalý zamestnanec v dobrej viere oznámi závažnú protispoločenskú činnosť alebo neetické praktiky zamestnávateľa príslušným orgánom. Avšak to, čo vyniesol na verejnosť Filip Rybanič, sa netýkalo protispoločenskej činnosti ani neetických praktík jeho vtedajšieho zamestnávateľa, t. j. banky, v ktorej pracoval. Rybanič svoje zistenia ani neoznámil príslušným orgánom, ale médiám, a tie takýmto orgánom nie sú.
Rybanič mohol mať nedôveru k orgánom a inštitúciám, ktoré sú v danej veci príslušné a ktorým mal svoje zistenia oznámiť. Tomu sa dá rozumieť. Nič to však nemení na fakte, že mal postupovať zákonným spôsobom. Ak by tak bol urobil a príslušné orgány by napriek tomu nekonali, dnes by mohol argumentovať, že si splnil povinnosť danú zákonom a nekonanie príslušných orgánov bol dôvod, prečo na podozrenia upozornil aj verejne. Súd by zrejme takýto argument zvažoval. Aj dosah jeho konania by bol širší, pretože v takom prípade by ukázal aj na podriadenosť vyšetrovacích orgánov politickej moci. Ak by však kompetentné orgány konali, Rybanič by naozaj mohol byť považovaný za statočného a profesijne zodpovedného človeka, napokon možnože aj s Bielou vranou vo vitríne.
Krajský súd v Bratislave môže požívať istú nedôveru a z viacerých dôvodov môžeme mať voči nemu výhrady. Lenže v tomto prípade nemohol konať inak.
Predstavme si opačnú situáciu, teda, že by súd Rybaniča oslobodil. Bol by to precedens, ktorý by otvoril dvere možnosti porušovať bankové tajomstvo vrátane zneužívania na politický boj, a to aj manipulatívnymi a dezinformačnými interpretáciami. Až vtedy by sme videli, aké následky by takéto rozhodnutie mohlo mať.
Keď Robert Fico hovoril o informáciách, ktoré podliehajú bankovému tajomstvu, príslušné orgány mali konať. Zjavne však nekonali. Keď teraz v Rybaničovom prípade súd konal, môže byť porovnanie týchto dvoch situácií vnímané ako nespravodlivosť, respektíve selektívny prístup. Lenže súd sa nemôže riadiť nečinnosťou príslušných orgánov v inej kauze.
Súd aj pre budúcnosť odkázal veľmi jasne: sú hranice, ktoré nemožno prekročiť ani pri poukazovaní na podozrenia z nekalých praktík. Toto rozhodnutie môže byť pre demokraciu omnoho dôležitejšie než sa v tejto chvíli zdá.