Sloboda ako pretrvávajúca úloha

Skúsenosť slobody bola v dejinách prežívaná predovšetkým v rovine politickej a spoločenskej.

Až po koniec antiky chýba zamýšľanie sa nad slobodou, pretože dovtedy bola sloboda skúsenosťou práve v politickej sfére a nie vnútorným či myšlienkovým problémom. Keď táto skúsenosť prestala byť skúsenosťou ľudského konania, slobodou sa začala zaoberať filozofia. Popri politickom zmysle slobody začal byť reflektovaný aj zmysel metafyzický a metafyzicko-religiózny.

Sloboda a polis

Sloboda patrila k základným životným postojom starých Grékov. Slobodný občan mohol ísť kamkoľvek. Obec si udeľovala zákony a Grék chcel byť slobodným občanom slobodnej obce. Polis je tu chápané ako slobodné mesto slobodných občanov dodržiavajúcich zákony. Azda aj preto je pre Sokrata vrcholným znamením slobody slobodná poslušnosť zákonu. Sloboda u neho spočíva v psýché, v najhlbšom ľudskom ja.

Podľa Platóna človek dosiahne slobodu, keď sa podriadi svojmu duchu a tomu podriadi aj svoju zmyselnosť. Slobodný človek ovláda sám seba a pozná ľudské vnútro. Sebestačnosť u Platóna znamená to, čo dnes nazývame vnútornou slobodou. Platónov sebestačný, autarktický človek je slobodný, pretože šťastie nachádza sám v sebe, vo svojej čnosti.

Grécky aj rímsky svet poznal len politickú slobodu a tá bola spojená s polis. Až kresťanstvo počnúc Pavlom objavilo slobodu bez polis, t. j. slobodu bez zviazanosti s politickým a spoločenským životom. Takto sa sloboda stala filozofickou ideou. Keďže sloboda bola vnímaná na pozadí neslobody, vnútorný rozmer slobody začali zvlášť v posokratovskom období objavovať práve tí, ktorým bola odopieraná vonkajšia sloboda. Vnútorná sloboda je tak odvodená od skúsenosti vonkajšej neslobody.

Staré hebrejské chápanie slobody taktiež vychádza zo skúsenosti predchádzajúcej neslobody. Sloboda je tu stav, keď je človek zbavený otroctva. Je pojmom politickým, nie morálnym. Práve na základe skúsenosti neslobody, otroctva a útlaku Izrael časom začal vnímať slobodu ako Boží dar. Tak začína mať sloboda v biblických dejinách aj duchovný význam. Sloboda Izraela nezávisí od vojenských či politických schopností, ale od kvality poslušnosti Božím zákonom. Keďže sloboda je tu stále viac vnímaná ako dar, stáva sa zároveň priestorom, ktorý je výzvou k zodpovednosti.

Ranokresťanská tradícia

Akákoľvek fyzická ujma nie je podľa ranokresťanskej tradície skutočnou ujmou, pretože sa nedotýka najvnútornejšej dimenzie človeka. Nijaká vonkajšia autoritárska moc tak nemá moc nad jeho vnútrom. K tomu, aby niekto utrpel skutočnú újmu, musel by byť zasiahnutý vo svojom najhlbšom bytostnom jadre, čo však nie je možné. Dosiahnuť hlbokú vnútornú slobodu či nezraniteľnosť znamená prejsť cestu askézy.

Vďaka Bazilovi Veľkému sa stoické myšlienky o slobode preniesli do mníšskeho života. Podľa neho máme možnosť aj moc rozhodnúť sa pre zlo alebo sa ho zdržať; slobodné rozhodovanie je v našej moci. Čistý rozum, resp. duch má viesť myslenie, konanie a správanie človeka. Kasián túto disponujúcu vnútornú čistotu rozumu nazval čistotou srdca a odvtedy sa tento pojem používa oveľa častejšie. Bazil spolu s gréckym filozofom Epiktetom upozorňuje, že akékoľvek zlo, urážka a podobný prejav môže zasiahnuť iba citovú sféru, ktorú človek nemôže zavrieť a preto v nej bude vždy zasiahnuteľný a zraniteľný, no za ňou je nedotknuteľný a nezasiahnuteľný priestor pravého a najhlbšieho Ja, v ktorom môže človek zažiť najhlbšiu vnútornú slobodu.

Augustín si všíma istú, pre antiku neznámu rozdvojenosť vôle: rozpor medzi chcieť a môcť, t. j. medzi náklonnosťou a dovolenosťou. V diele Boží štát hovorí o slobode ako o existenciálnom atribúte. Z antického sveta preberá chápanie slobody ako začínania. Schopnosť začínať znamená slobodu. Preto pre Augustína byť slobodným znamená to isté ako byť človekom.

Nepolitická filozofia

Pre liberalizmus byť slobodným znamená, že druhí ma nenútia robiť to, čo nechcem. Toto je však negatívna sloboda, ako ju nazval Isaiah Berlin. Hegel túto slobodu nazýva abstraktnou (formálnou) slobodou a upozorňuje, že tento koncept slobody hovorí len o možnosti rozhodnúť sa pre istý spôsob konania, ale neskúma okolnosti a spôsob, ako človek dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu.

Korene dnešného principiálneho vymedzenia slobody siahajú ku Kantovmu upozorneniu, že sloboda jednotlivca má byť obmedzená, aby mohla jestvovať sloboda druhého človeka. Sloboda sa u Kanta spája s pravdou (človek musí poznať podmienky slobodného konania) a morálkou (zodpovednosť za dôsledky slobodného rozhodovania). Sloboda sa prejavuje v mravnom konaní, pričom konať slobodne znamená konať podľa kategorického imperatívu. Hegel súhlasí s Kantom, že slobodné konanie nie je konanie na základe túžob, ďalej v tom, že slobodu máme hľadať v univerzálnom, ako aj v tom, že sloboda je konanie podľa kantovsky chápanej povinnosti. Takéto konanie je podľa Hegela pre človeka oslobodzujúce. Aj keď Hegel svoju koncepciu slobody vyjadruje v kontexte racionálne organizovanej obce (preto tvrdí, že človek dosahuje pravú slobodu v racionálnom podriadení sa zákonom), predsa sa nezaoberá natoľko politickým zmyslom slobody, ale viac zmyslom metafyzickým. Sme slobodní, ak sa rozhodujeme bez nútenia zo strany druhých ľudí, bez nútenia vlastnými túžbami a bez tlakov sociálnych skupín. Slobodná voľba je voľba na základe racionálneho uváženia, t. j. v súlade s univerzálnymi princípmi. Dokonalá sloboda sa podľa Hegela prejavuje v mravnosti.

Jaspers si všíma, že človek nachádza v sebe slobodu, ako aj to, čo s ňou súvisí. Táto vnútorná sloboda znamená cestu k transcendentnu a preto ju nemožno oddeľovať od vedomia ľudskej konečnosti. Tá popri konečnosti vitálnych funkcií znamená tiež odkázanosť človeka na druhých, ďalej odkázanosť na dejinný svet a napokon odkázanosť na skúsenosť. Prekročenie konečnosti je možné uvedomením si nekonečného. Toto uvedomenie vedie k hlbokému seba-uvedomeniu a tým k novému pohľadu na vlastnú konečnosť. Práve v slobode sa človek otvára tejto transcendencii a uvedomuje si ju. Vo vedomí odkázanosti na transcendentno dosahuje človek slobodu, ktorá sa tak javí nielen ako fakt, ale aj ako možnosť.

Antický a augustínovský pojem začínania sa opäť objavuje v 20. storočí, a to predovšetkým u Guardiniho a Arendtovej. Sloboda tak pre Guardiniho znamená skutočnosť, že človek je „initium“, začiatok. Ak má človek zo svojho vlastného vnútra prameniacu silu začínať, potom za svoje konanie musí ručiť zodpovednosťou. Keďže človek stojí vo vzťahu k tomu, čo je nad štruktúrou prírody, k tomu, čo ho prevyšuje a čo ho zaväzuje mravnou normou, sloboda je neoddeliteľne spojená so svedomím. Preto môže Guardini povedať, že „niet slobody bez svedomia“.

Metafyzicko-religiózny zmysel

Politický pojem slobody sa viaže k problematike moci a v rozhodujúcej miere sa sústreďuje na pozitívne alebo negatívne vymedzenie pojmu slobody, pričom prevláda vymedzenie negatívne. Obmedzenie slobody na sféru verejnú, spoločenskú a dejinnú by však v konečnom dôsledku znamenalo absenciu zmyslu samotnej slobody, resp. jej fatálny a príliš trpký charakter. Aj preto je nutné hovoriť o slobode aj v jej metafyzickom, respektíve metafyzicko-religióznom zmysle, ktorý prekračuje výlučne materiálny a časný horizont a odkazuje na veľkosť a večnosť ducha. Práve tento zmysel je prekročením aj poza hranicu nevyhnutného ukončenia života v jeho fyzickom, vitálnom rozmere. Sila a večnosť ducha zjavuje aj v smrti priestor slobody, nádeje a zmierenia. Preto úkon základnej voľby ako úkon metafyzického rozhodnutia je slobodou i osudom človeka.

Sloboda ako úloha

Posun v chápaní slobody (od gréckej slobody ako možnosti a schopnosti konať po zdôrazňovanie vnútornej slobody) priniesol na jednej strane objavenie hlbokej vnútornej dimenzie, najhlbšieho bytostného jadra, v ktorom je človek slobodný, no zároveň mal svoje dôsledky v politickej sfére. V nej totiž myšlienka slobodnej vôle vyústila do teórie suverenity, v ktorej Rousseau politickú moc približuje individuálnej vôli. Keďže vôľa je slobodná a tým aj suverénna, aj politická moc sa stáva suverénnou. Tak vedie koncept stotožnenia suverenity a slobody k diktátu. Millovská nepotrebnosť rovnosti slobodného myslenia a slobodného konania s dôrazom na obranu životných záujmov a potrieb viedla k prevahe ekonomického a sociálneho aspektu novovekej politiky nad aspektom slobody. V 19. a 20. storočí sa vzdialenosť medzi politikou a slobodou stále viac zväčšovala. Politika sa nejavila natoľko cestou k vytvoreniu, realizácii a naplneniu slobody, ako skôr k usmerňovaniu a ochrane chodu života v spoločnosti.

Kým v 19. storočí boli politické predstavy budované na národe, v 20. storočí do vedomia vstupuje vzájomnosť. Azda práve tu sa začal napĺňať veľký európsky sen o slobode. Ten sa však musel prebrodiť cez krvavé rieky vlastných hriechov, či už to bolo v dávnejšej minulosti smerom von, ako napríklad zotročovanie černochov alebo vyvražďovanie indiánov a privlastňovanie ich pôdy, alebo v bližšej minulosti vovnútri v rôznych formách diktátu a potláčania slobody.

Požiadavka slobody je základom existencie samotnej Európy. Pri uskutočnení tejto existenčnej požiadavky môže sartrovská odsúdenosť k slobode dnes vrcholiť širokospektrálnym uskutočnením vzájomnosti a zodpovednosti. Sloboda a zodpovednosť sú v skutočnosti dva aspekty jednej reality. A k nej nutne patrí aj vernosť pamiatke. Dnes, žiaľ, nenapĺňame dostatočne našu morálnu povinnosť zadosťučiniť požiadavke pamiatky na tých, ktorí zosobnili étos slobody svojou odvahou, vernosťou ideálom a hodnotám slobody, ktorí stáli akoby premožení mašinériou tej-ktorej moci, jedni vnútorne nezlomení, iní aj keď doráňaní a nalomení, ale aj z posledných síl predsa verní.

Sloboda znamená úlohu autentickej existencie. To značí, že ľudský potenciál slobody musí byť usmerňovaný čnosťami a etikou, pričom rast v čnostiach a v etickom rozmere osobnosti si vyžaduje opakované morálne úsilie. Len tak môže človek dospieť k zrelej a usporiadanej slobode.

Zdá sa, že diskusie o slobode sú v konečnom dôsledku diskusiami o miere či hraniciach slobody, t. j. o vymedzení slobody. Je príznačné, že starý kontinent reflektoval požiadavku slobody vždy v tých humánnejších a „inteligentnejších“ etapách svojho vývoja. No iná historická skúsenosť učí, že – ako hovorí český profesor filozofie Otakar A. Funda, – „primitív sa zväčša slobody nedožaduje a keď ju dostane, tak nevie, čo je a k čomu je“.

Sloboda sa javí ako stále sa vynárajúca, veľká a pretrvávajúca úloha: tak v dimenzii napĺňania osobnej autentickej existencie, ako aj dejinne a politicky v kontexte uskutočnenia veľkého európskeho sna o slobode a zjednotení.

(Domino-fórum, 19/2005, s. 17)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs