Spisovateľka Hana Gregorová mala kvôli rodinným podmienkam len základné vzdelanie, no ovládala päť cudzích jazykov, prekladala literatúru, prednášala v ženských spolkoch a stala sa spisovateľkou. Stála pri zrode bratislavskej Umeleckej besedy a bola predsedníčkou Slovenskej sekcie PEN klubu.
Narodila sa v roku 1885 v Martine. V rodnom meste hrávala v ochotníckom divadle a vzdelávala sa ako samouk.
V roku 1907 sa vydala za spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského. Na toho sa potom martinské konzervatívne prostredie dívalo posmešne, pretože má vraj “nemravnú” ženu (tým sa rozumela žena “skazená knihami”). Manželia sa napokon presťahovali do Bratislavy.
Vo februári 1912 mala pamätnú prednášku na večierku spolku Živena. Hovorila o potrebe vzdelávania žien, o mieste žien vo verejnej sfére, odsúdila podriadenosť žien v manželstve a stotožňovanie vzdelávania žien s ohrozovaním jej dobrých mravov. Žiadal rovnoprávnosť žien pri štúdiu aj v práci. Jej názory sa stretli s nevôľou, no z úsilia o emancipáciu žien neustúpila.
Vzbura proti dobovým konvenciám
V tom istom roku vyšla jej prvá zbierka poviedok Ženy. Odsúdila v nej napríklad domáce násilie a vôbec neakceptovateľné správanie mužov voči ženám. Opäť si vyslúžila ostrú kritiku a nevôľu. Avšak autority z literárneho prostredia ako Elena Maróthy Šoltésová či Emil Boleslav Lukáč sa za ňu postavili a vyslovili jej uznanie.
Jej najvýznamnejším dielom je Slovenka pri krbe a knihe (1929). O vtedajšom postavení žien napísala, že žena musí urobiť všetko, čo sa od nej očakáva, no keď začne vystupovať samostatne a zapájať sa aj do diania v spoločnosti, hneď sa jej dostane odsúdenie a kritika a vravia jej, že sa má venovať rodine a domácnosti. “Koľko žien bolo umlčaných a koľké sa ani neodvážili hlesnúť verejne v otázkach mimo literatúry, lebo vedeli, že budú zakríknuté,“ napísala v tejto súvislosti Gregorová, ktorá sa ako prvá slovenská spisovateľka otvorene označovala za feministku.
Kritika ľudáctva a vstup do protifašistického odboja
K nastupujúcemu ľudáckemu režimu boli obaja kritickí. Gregorová nahovárala svojho manžela, aby odišli do Prahy. „Bezútešné dni sa radili k sebe. Ani písať, ani čítať, iba cítiť veľké nešťastie z bezmocnosti. Prestala som počúvať bratislavský rozhlas. Nedala som sa rozčuľovať klamstvom, tendenčnými výmyslami a samochválou samozvaných vodcov. Slovenský režim nás tak ožobráčil, že sme mali sotva na minimálne živobytie, ale Tajovský to na sebe nedal znať. Penziu nám znížili a predpísali také dane, že sme ich nemohli platiť,“ napísala neskôr Gregorová.
Nakoniec dostala súhlas na vycestovanie na niekoľko dní, takže do Prahy šla aspoň nakrátko sama. Bolo to jej vytúžené miesto, kde chcela získať samostatnosť. Prednášala v ženskom klube a získala prístup aj na univerzitu. “Tu si ma prvotriedni ľudia vážia, doma aj nevzdelanec na mňa nadáva,” napísala z Prahy svojmu manželovi.
Tajovský ju vo vzdelávaní a aktivitách podporoval, no prežíval to ťažko. “Vidím, že viac ľúbiš svet, vedomosti, štúdium ako mňa,” napísal jej v liste do Prahy. Alebo: “Keby si ty vedela, že ja ťa aj vtedy milujem, keď ti hovorím, že ma zlostíš iba, že ťa nenávidím, že sa otráviť môžeš, a ja už neviem, čo som ti za tých päť rokov povedal. (…) Chcem sa od teba odtrhnúť a plačem za tebou. Naše manželstvo je prvou obeťou emancipácie na Slovensku.”
Po smrti manžela v roku 1940 sa natrvalo presťahovala do Prahy k svojej dcére Dagmare. Počas druhej svetovej vojny pracovala v protifašistickom odboji. Vďaka nej sa informácie o fungovaní ľudáckeho režimu dostali aj k exilovej vláde do Londýna. Viaceré jej spolupracovníčky boli zatknuté a popravené, no nezlomilo ju to a v odboji pokračovala až do konca vojny.
Po vojne prednášala na Svetovom kongrese žien v Paríži. Zomrela v roku 1958 v Prahe. Prezidentka Zuzana Čaputová ju v januári 2023 ocenila in memoriam.