Dňa 29. apríla uplynulo jedenásť rokov od zavraždenia Róberta Remiáša, najlepšieho priateľa Oskara Fegyveresa, korunného svedka únosu Michala Kováča ml. Fegyveres, ktorý vypovedal, že únos prezidentovho syna organizovala a vykonala SIS, sa v obave o svoj život ukrýval v zahraničí a Remiáš mu robil spojku s domovom. Sledovaním Remiáša sa tajná služba chcela dostať k Fegyveresovi, no kvôli informáciám o únose sa aj sám Remiáš stal nepohodlným.
Posudok Kriminalisticko-expertízneho ústavu z augusta 1996 o výbuchu Remiášovho auta konštatuje: „Príčinou požiaru vozidla bola explózia trhaviny v blízkosti benzínovej nádrže. (…) Technické zlyhanie benzínového palivového systému v kombinácii so splynovacím zariadením sú bez úmyselného zásahu do palivového systému prakticky nemožné.“ Posudok konštatuje aj stopy po trhavine.
Napriek tvrdeniam posudku i zápisnice z vyšetrovania Lexov obhajca Ján Cuper v septembri minulého roku opäť zopakoval Mečiarovu fatamorgánu, že Remiáš vlastne nebol zavraždený a že „my sme nazhromaždili dosť dôkazov aj na to, aby sa konštatovalo, že sa skutok vôbec nestal“. Podľa Cuperových a Mečiarových preludov Remiášovo auto vybuchlo „nie preto, že mu tam niekto dal nálož, ale kvôli tomu, že bolo neodborne namontované splynovacie zariadenie“. Mali to dokázať znalecké posudky, ktoré si dali urobiť Lexovi advokáti.
Lenže ťah s novým posudkom im nevyšiel. Ten podľa informácií autora tohto textu nepotvrdzuje táraniny o samovýbuchu. Tento nový posudok má navyše konštatovať, že policajti a kriminalistickí experti tesne po výbuchu auta nedostatočne zaistili stopy na mieste činu, ba nezaistili ani tie stopy, ktoré inak bežne zaisťujú. Navyše výjazdová skupina bola vtedy z miesta činu odvolaná.
Všetci podozriví z Remiášovej vraždy i svedkovia boli postupne zavraždení. Minulý rok polícia našla utopeného aj Karola Szatmáriho, ktorý spolu s jedným utajeným svedkom svedčil, že Lexa si vraždu objednal u vtedajšieho bossa slovenského podsvetia Miroslava Sýkoru. Neprekvapuje, že utajený svedok okamžite po Szatmáriho smrti svoju výpoveď odvolal.
Prečo však Lexovi obhajcovia stále potrebujú tárať o samovýbuchu Remiášovho auta? Odpoveď sa núka sama. V roku 1999 Správa o činnosti SIS totiž potvrdila, že SIS Remiáša sústavne sledovala, a to aj v deň, keď došlo k výbuchu jeho auta a že „existuje viacero preukázaných skutočností, potvrdzujúcich podozrenie, že v pozadí smrti R. Remiáša bola SIS“.
To, že všetci podozriví i svedkovia sú mŕtvi a Ivan Lexa sa môže s úsmevom na tvári prechádzať po Bratislave a veselo podnikať, je jedna vec. Iná vec je, že objednávateľ tejto vraždy i jeho politická poistka si svoje činy zo svojej duše nevymažú. A ešte iná vec je, že autor tohto textu im násilnú smrť Róberta Remiáša nikdy neprestane pripomínať. Táto nebezpečná spomienka tu bude visieť stále. Ako tieň bude aj naďalej sprevádzať tých, ktorí sa rozhodli odpraviť zo sveta nepohodlného človeka a pritom sa tváriť, že sa nič nestalo.
(SME, 14. 5. 2007)