Útoky na dvojičky, atentát v Madride, záujem Turecka o vstup do EÚ i niektoré ďalšie udalosti podnietili nové premýšľanie nad islamskou civilizáciou a nad vzťahom k nej.
Islamský svet je už po stáročia myšlienkovo roztrieštený. Azda aj to je dôvod, prečo stroskotali mnohé pokusy vytvoriť nový politicko-náboženský poriadok, čo však viedlo k nacionalizácii islamu, t. j. k vzniku viacerých islamských organizácií podľa záujmov toho-ktorého štátu alebo skupiny. Uprostred civilizačného konfliktu v dnešnom zjednocujúcom sa svete sa vynára vážna otázka o ďalšej koexistencii nielen kresťanstva a islamu, ale aj západného sveta celkovo a islamskej civilizácie.
Rivalita a konflikt kultúr
Európa má za sebou krvavé konflikty vo vnútri vlastnej civilizácie i bolestivú históriu diktátorských režimov. Táto skúsenosť s démonom najskôr národného, neskôr aj internacionálneho socializmu prenikala jej dejiny takmer celé storočie. Podľa maďarskej esejistky Anny Jókaiovej si Európa privodila túto bolesť preto, lebo bola príliš povrchná, nedojalo ju utrpenie Afriky, ani ázijská krutosť a bola až nadmerne očarená Amerikou. Dnes, keď už prekonala depresie 20. storočia a je už aj za eufóriou konca 20. storočia, však spolu s celým západným svetom prežíva ďalšiu traumu i obavu – tentokrát z islamského extrémizmu.
Kým kresťanstvo v prvých storočiach svojich dejín muselo svoju identitu chrániť a rozvíjať uprostred konfliktu so štátom, islam bol v prvých storočiach svojich dejín náboženstvom meča a politických úspechov. Od 7. storočia si podrobil Severnú Afriku, Blízky Východ a niektoré časti Európy. Opačný pohyb nastal v 19. storočí, keď Západ začal kolonializovať Blízky Východ. Táto historická a civilizačná rivalita (Lewis) v mentalite islamu naďalej pretrváva.
Islam sa stretol s modernizmom cez vonkajšie podrobenie si islamských štátov západnými mocnosťami. Kolonializmus zanechal v celých generáciách hlboké stopy, ktoré pôsobia ako silný resentiment. Myšlienky Západu nikdy neprenikli hlbšie do islamskej spoločnosti, v ktorej sa k Západu pridružili iba bohaté elity. Islam sa začal prebúdzať vo veľkej miere aj zo strachu zo západného životného štýlu: ak v importovanej západnej kultúre nie je možné vyjadriť tradičné islamské hodnoty, potom je ohrozená identita moslima. Dochádza tak k stretu západnej kultúry s islamskými náboženskými, kultúrnymi a morálnymi princípmi. Je príznačné, že v Iráne sa začal protizápadný tlak útokmi na americké kiná.
Mecca-cola
Novinár a orientalista Ludwig Amman bol v skupine sociológov, ktorí skúmali súčasné islamské hnutia (projekt Islam and Public Space). Pred niekoľkými mesiacmi vydal knihu Cola und Koran, das Wagnis einer islamischen Renaissance, v ktorej pripomína, že islamizmus chápe ako hnutie sociálnej identity. V Paríži objavil nápoj Mecca-colu, ktorá sa od Coca-Coly odlišovala iba nižším obsahom cukru. V rámci bojkotu amerických výrobkov sa tento produkt dostal na trh tesne pred útokmi na Bagdad. Amman pripomína, že tento produkt je priam symbolom: islam odmieta západný produkt, ale požaduje zaň rovnocennú náhradu. Ak by bolo odmietnutie dôsledné, museli by zaznieť výzvy k pitiu čaju, ako k tradičnému prvku islamskej kultúry. Také výzvy by však zrejme nemali veľký úspech.
Dom pokoja a dom vojny
Fundamentalizmus pôvodne znamená doslovné vykladanie posvätných textov. Vzťah fundamentalizmu k modernému svetu je rozporuplný: na jednej strane využíva prostriedky modernej techniky, na druhej strane prvky moderného sveta neintegruje do svojho uzavretého sveta. Ak uvažujeme o rozdielnosti praxe viery a zneužitia viery ako dôvodu násilia, potom pod fundamentalizmom môžeme chápať prejav zmanipulovanej formy náboženstva.
V islamskej kozmológii je svet islamu Božím domom, domom pokoja a svet neveriacich (mimoislamský svet) je domom vojny. Dom vojny sa stáva domom zmluvy v prípade, ak islam je v menšine. Vtedy uznáva daný právny štát a jeho princípy. Keď sa však v danom prostredí moslimovia stanú väčšinou, sú podľa svojej viery povinní zaviesť islamský štát. A to je trvalou hrozbou na územiach, ktoré sú cieľovými pre islamské prisťahovalectvo.
Džihád je spôsob, ako sa dom pokoja šíri, aby sa napokon celý svet stal domom pokoja, t. j. súčasťou islamu. Vojna za vieru je tu svätou vojnou, bez ohľadu na to, či ide o obrannú alebo útočnú. Šírenie islamu sa však podľa tradície i učenia nedeje iba vojnou. Džihád znamená úsilie, t. j. úsilie uskutočniť a šíriť islamskú vieru. Takto je islamský veriaci povinný džihádu – uskutočňovať vieru životom, hospodárstvom, duchovne a za istých okolností vojnou. Ale ešte aj vojna proti neveriacim má svoje pravidlá. Medzi tie patrí zákaz použiť násilie proti slabým. Preto sa mohli niektorí umiernení islamskí duchovní dištancovať od útokov z 11. septembra 2001. Dokonca aj počas vojny v Perzskom zálive Saddám Husajn začal hovoriť o džiháde a o náboženských motívoch vojny až potom, ako musel vojensky ustupovať. Islamské autority podporované Saudskou Arábiou zaujali úplne netradičný postoj a vyhlásili, že obrana „neveriacimi“ americkými vojakmi nie je v rozpore s Koránom. Proti takémuto postoju nenamietal ani Irán.
Vodcovia bojovného islamizmu sú presvedčení, že tí druhí nemajú legitímny základ. I keď revolučný islam má omnoho menšiu podporu ako kultúrny a politický, vojenská sila, ktorou disponuje je hrozivá. Extrémisti však majú podporu iba na územiach, kde nie je mier. Postupne strácajú podporu aj tým, že sa obracajú proti „zradcom“ vo vnútri islamskej kultúry.
Islam nastúpil aj v dôsledku domáceho vývoja ako reakcia na postkoloniálnu moc nacionalistických elít a stal sa alternatívou k nacionalizmu, a to predovšetkým pre strednú vrstvu a inteligenciu. Po víťazstve Izraela v roku 1967 bol islam politicky inštrumentalizovaný Saudskou Arábiou.
Dnešný netradičný islamizmus prijal aj jeden dovtedy cudzí jav – samovražedné atentáty. Tie do bojovného islamizmu vniesla japonská družka jedného z palestínskych vodcov.
Huntington vidí tri základné príčiny, ktoré viedli k násiliu: historický pocit, že islamské krajiny boli vykorisťované Západom, nesúhlas so Západnou politikou a demografický boom, ktorý spôsobil, že veľa mladých ľudí doma nenájde prácu, skúša sa dostať do Európy alebo sa za veľké peniaze nechá naverbovať do boja proti nemoslimom. Prečo sa však násilie spolu s islamom objavuje opakovane? Podľa Huntingtona ide o otázku moci (kto ovláda a kto má byť ovládaný?) a o otázku pravdy (neznášanie inakosti zo strany islamu).
Prebudenie násilia
Túto skutočnosť ešte podporuje už spomínaná historická a civilizačná rivalita, pretrvávajúca v mentalite islamu.
Ludwig Amman chápe islamské prebudenie v posledných desaťročiach ako proces kultúrneho sebapresadenia. Európska modernizácia prebehla v identickom prostredí, kdežto v islamskej kultúre modernizácia znamená prijatie kultúrneho vplyvu Západu, čo nie je identické s pôvodnou kultúrou. Ale odmietnuť modernizáciu by znamenalo ešte väčší úpadok. Táto dilema dáva priestor extrémistom a fundamentalistom.
Amman však pripomína, že skresleniu obrazu o islamizme napomáha skutočnosť, že extrémistická menšina je mediálne atraktívna. Väčšina však islam praktizuje apoliticky, ako osobnú zbožnosť a mravnosť.
Ukrývajúca sa politička Ayaan Hirsi Aliová upozorňuje, že násilie je od islamu neoddeliteľné a preto je islam taký nebezpečný.
Niektoré príklady však svedčia o tom, že určitý pokrok je možný. Moderný islamizmu podporuje vzdelanie a dialóg. Arabská televízia al-Džazíra je slobodná a pluralitná, no paradoxne práve jej sídlo patrilo medzi prvé ciele amerických útokov na Kábul. Medzi proreformné zoskupenia patrí aj islamská Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP), ktorá sa stala absolútnym víťazom v predčasných voľbách roku 2002. Tu je však jeden z ďalších islamských paradoxov: v čase keď 80% Turkov podporuje integráciu krajiny do západných štruktúr, víťazí islamská strana, ktorá akoby sa pre voličov stala jedinou alternatívou voči prozápadným politikom s povesťou skorumpovanosti, pričom voličom neprekážalo, že šéf strany Erdogan údajne nemá čistý trestný register. AKP však prekvapivo pokračovala v zúfalom úsilí o vstup Turecka do EÚ a dokonca toto úsilie slávilo prvý veľký úspech, i keď bez akýchkoľvek záruk.
Ako ďalej?
Jeden z kľúčových problémov demokracie pre islam spočíva v zákonodarcovi. Tým má byť podľa islamu Boh a nie človek. Nemecká ústava je však príkladom, ako možno riešiť aj takýto problém: klauzula o „večnej platnosti“ ľudských práv dáva celému zákonodárstvu a jeho uplatneniu vyšší rozmer.
Dnešná výzva napríklad ekologického ohrozenia, či krajnej chudoby v mnohých častiach sveta je výzvou k obom náboženstvám i kultúram. Sú to oblasti, ktoré sa dotýkajú všetkých civilizácií a preto sú výzvou začať pracovať spoločne.
Čo však s extrémizmom? Huntington usudzuje, že extrémny islamský terorizmus skončí v 30. rokoch 21. storočia, a to v dôsledku zastavenia populačného boomu v islamských krajinách, vzostupu hospodárskej úrovne a zostarnutia dnešnej generácie fanatikov. Dúfajme však, že Huntington sa v tomto mýli a islamský terorizmus skončí aspoň o niečo skôr.
Vážne otázky o ceste zo súčasného konfliktu sú dnes už aktuálne aj vo vnútri samotnej Európy. V dnešnej západnej Európe žije 15 miliónov moslimov, v juhovýchodnej 7 miliónov, v Rusku 25 miliónov a v európskej časti Turecka 6 miliónov.
Avšak skôr než čokoľvek iné, je dnes naliehavé ujasniť, aká miera prispôsobenia sa od prisťahovalcov očakáva a aký islam zodpovedá ich predstavám.
(Domino fórum, 1/2005, s. 19)