V decembri 2004 kubánsky samizdatový časopis Vitral nastolil otázku, či Vianoce v tom roku budú posledné „v tejto temnote“ a či nasledujúci rok bude skutočne novým rokom pre Kubáncov. Pre tvorcov tohto samizdatu sa vývoj na Kube javil byť veľmi blízko k dejinnému obratu. Dnes je zrejmé, že to bol prehnaný optimizmus.
V apríli tohto roku prišla z Kuby správa, že po trinástich rokoch existencie prestáva vychádzať známy kubánsky katolícky samizdat Vitral. Editoriál posledného čísla (marec-apríl) tohto spoločensko-kultúrneho časopisu to zdôvodnil nedostatkom financií. Keďže časopis sa vyjadroval kriticky o politike kubánskej vlády, každému bolo hneď jasné, že problém je niekde celkom inde. Práve kritický tón mnohých článkov bol dôvodom opakujúcich sa napätí medzi biskupmi a miestnymi úradmi. Tento časopis výnimočným spôsobom formoval čitateľov zvlášť v otázke sociálnej náuky cirkvi a občianskej angažovanosti. Tvorcovia časopisu vyzývali kubánsky režim na väčšiu otvorenosť, v poslednom čísle zaznela aj ostrá kritika ekonomickej politiky vlády. Časopis vydávalo biskupstvo Pinar del Río a bol posledným časopisom, ktorý kubánska komunistická vláda ponechala bez kontroly a cenzúry. Začínal s počtom tristo kusov, ku koncu už vychádzal v počte asi desaťtisíc kusov. Publikovali v ňom viacerí prenasledovaní autori. Španielska organizácia Solidaridad con Cuba pripravuje vydanie zbierky editoriálov Vitralu s názvom Sloboda svetla (La libertad de la luz).
Koniec časopisu Vitral
Tvorcovia dvojmesačníka Vitral sa stretávali s takými praktickými ťažkosťami ako nedostatok papiera, či farby na tlač, hoci časopis, ako všetky podobné časopisy v každej totalitnej krajine, fungoval predovšetkým vďaka zahraničnej pomoci. Vatikán vyjadril svoju jednoznačnú podporu tým, že Ján Pavol II. po svojej návšteve Kuby v roku 1988 vymenoval šéfredaktora Vitralu Dagoberta Valdésa za člena Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj. Vitral po skončení vydávania naďalej vychádza v internetovej podobe (www.vitral.org), čo je však osožné takmer výlučne kvôli informovaniu zahraničia, pretože na Kube takmer nik nemá slobodný prístup k internetu, ktorý je tu v podstate viac-menej zakázaný.
Valdés bol pôvodne hlavným inžinierom továrne na spracovanie tabaku, no pre svoje angažovanie sa za zmenu pomerov na Kube musel ísť pracovať do skladu. V decembri 2004 sa optimisticky vyjadril, že „obrat je bližší než kedykoľvek predtým“, pretože „politický systém je opotrebovaný“. Valdésa celý čas podporoval biskup José Sirio Gonzáles, oficiálnou tlačou označovaný za kontrarevolucionára. Od roku 2006 je Gonzálesovým nástupcom Jorge Enrique Serpa. Valdés vedie v Pinar del Río aj Centrum pre občiansku a náboženskú formáciu (Centro de Formación Civica y Religiosa), ktoré vedie Kubáncov k slobodnému mysleniu a k angažovanosti za slobodu.
Prehnaný optimizmus
V apríli tohto roku zatkli novinára Oscara Sancheza Madana za jeho články o disidentoch a za kritiku pomerov na Kube. Ešte v ten deň bol tajne odsúdený. Po zatknutí niekoľkých ďalších osôb disident Alfredo Dominguéz Batista dňa 7. júna zaslal list generálnemu tajomníkovi OSN s prosbou, aby od kubánskych úradov žiadal zverejnenie skutočnej situácie v kubánskych väzniciach, pričom vo svojom liste túto situáciu opísal. Ten istý mesiac skupina disidentov okolo Oswalda Payu Sardiñasa iniciovala kampaň Kubánske fórum, v rámci ktorej vyzýva Kubáncov, aby od vlády žiadali prepustenie politických väzňov a dodržiavanie ľudských práv a slobôd. Sardiñas v roku 2002 získal Sacharovovu cenu, ktorú od roku 1988 Európsky parlament každoročne udeľuje za prínos v zápase za slobodu a ľudské práva. Práve ocenením tohto kubánskeho disidenta, iniciátora tzv. Varelovho plánu, pred piatimi rokmi Európsky parlament prelomil akúsi izolovanosť kubánskych disidentov.
V júli tohto roku bol odsúdený novinár Armando Betancourt Reina za nabádanie k verejnému neporiadku, ktorého sa mal dopustiť ešte v máji minulého roku tým, že písal o nútenom vysťahovaní ľudí z jednej štvrte v meste Camaguey.
Podľa zakázanej Komisie pre ľudské práva a národné zmierenie sa situácia v oblasti ľudských práv nezmenila ani po roku vlády Raúla Castra. Na Kube je stále vyše dvesto politických väzňov, porušovanie ľudských práv je na dennom poriadku.
Ťažkosti kubánskych samizdatov
V deväťdesiatych rokoch musel prestať vychádzať samizdat Diáspora(s), ktorý prinášal spoločenské a kultúrne témy a bol nadmieru kritický voči režimu. V tomto samizdate publikovali zakázaní autori ako Reinaldo Arenas, Cabrera Infante, či Heberto Padilla. Podľa názvu tohto disidentského časopisu sa začal označovať jeden celý literárny prúd. Po skončení vydávania jeho úlohu prevzal časopis Cacharros, ktorý nevychádzal na papieri, ale záujemcom bol posielaný mailovou poštou. Ako sme už naznačili pri časopise Vitral, na ostrove je takýto projekt vopred odsúdený na zánik, a tak aj Cacharros čoskoro skutočne zanikol.
(Domino efekt 36-37/2007, s. 44-45)