Keď Lev Tolstoj napísal nenápadné dielo s výstižným názvom Spoveď, bol to začiatok jeho novej životnej etapy. Napísal ho ako silnú sebareflexiu, ako výklad udalostí a myšlienok, ktoré v jeho živote priniesli silný prerod, a zároveň ako pokorné priznanie sa k svojej minulosti.
Tolstoj priznáva, že spočiatku žil hýrivým životom a potom robil všetko preto, aby získal spoločenské uznanie a že bol „hnaný slávybažnosťou, ziskuchtivosťou a namyslenosťou“. A dodáva: „Darilo sa mi to, lebo ma chválili.“ Okolie ho utvrdzovalo, že nie je to nič zlé, že taká je doba. A keď už patril k elite, mal postavenie, vážnosť i peniaze, bol presvedčený, že všetko je v poriadku. To potom podsunulo pod jeho život „teóriu, ktorá ho ospravedlňovala“. Prostredie ho ubezpečovalo, že život sa vyvíja a „hlavný zástoj v tomto vývoji máme my, ľudia ducha“, ktorých poslaním je učiť druhých. Títo ľudia sa navzájom utvrdzovali, že oni sú tí skutoční učitelia a tí druhí hovoria nesprávne, a tých, čo zmýšľali inak, vytláčali na okraj. Všetci „boli sebavedomí a spokojní so sebou, ako môžu byť spokojní iba ľudia celkom svätí, alebo takí, ktorí nevedia, čo svätosť znamená“. On i ďalší chceli z tejto nadradenej pozície učiť ľudí, pričom nevedeli uspokojujúco odpovedať na základné otázky a potom sa hnevali, že ľudia ich už nepočúvajú.
Keď sa po rokoch nad tým hlbšie zamýšľal a porovnával svoj život s tými, ktorí sa denno-denne namáhali, aby mali na živobytie, niečo sa v ňom zlomilo. O to väčšmi, keď pocítil, že so svojím životom stojí pred večným božím bytím a pred hlbšími výzvami. Jeho život sa zmenil, vzdal sa výhod, postavenia i veľkej časti príjmov a odvtedy pomáhal chudobným roľníkom, namiesto nadradeného poučovania dokázal citlivo vnímať druhých, namiesto zhromažďovania peňazí pomáhal nimi chudobným a prenasledovaným. No neostalo iba pritom. Pokorne sa vyznal zo svojej minulosti, priznal sa, v akom prostredí sa pohyboval, ako konal a zmýšľal a čo všetko tým získal. Urobil tak, hoci nemusel. Nič ho k tomu nenútilo. Cítil, že pravda ho skutočne oslobodila a súd nad svojou minulosťou odovzdal do rúk verejnosti i generáciám čitateľov. Lenže práve tým sa jeho minulosť nestala predmetom odsudzovania, ale súčasťou príbehu, ktorý vyústil do čistej ľudskosti a obetavosti. K svojej minulosti napokon poznamenal: „Platili nám peniaze, ľudia z našej brandže nás vychvaľovali – a tak sme sa všetci, každý z nás, považovali za spravodlivého… Teraz mi je jasné, že nijaký rozdiel medzi nami a blázincom nebol, vtedy som to však len nejasne tušil a zmohol som sa, ako všetci blázni, len na to, že som všetkých nazýval bláznami – okrem seba.“
Podľa Pavla Florenského, veľkého ruského filozofa, matematika a teológa, ktorého komunisti popravili, Tolstého Spoveď „účinkuje ako výbuch obrovského ťažkého granátu, po ktorom v momente neostane zo zhovievavého vzťahu k životu kameň na kameni“. A navyše prináša silnú dilemu: buď sa vydáme hľadať pravdu, alebo zahynieme, a to „nielen telesne, ale v oveľa hlbšom zmysle, metafyzicky“.
(SME 7. 3. 2007)