Vedec Ján Žabka pochádza z Tisovca. Študoval na gymnáziu v Hnúšti, potom na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. V roku 1994 nastúpil na Ústav fyzikálnej chémie J. Heyrovského Akadémie vied Českej republiky, kde získal doktorát. Pôsobil aj na Université Paris-Sud (dnes Université Paris-Saclay) a ako hosťujúci profesor v Paríži, Grenobli a Orléans. Je autorom mnohých odborných článkov. Spolu so svojim tímom vyvinul prístroj, o ktorý prejavila záujem aj NASA.
Pôsobíte na Akadémii vied v Prahe. Prečo ste odišli zo Slovenska?
Ešte v roku 1986 som šiel študovať na Matematicko-fyzikálnu fakultu Univerzity Karlovej v Prahe. Po zmene režimu som študoval vo Francúzsku, odkiaľ som sa potom vrátil do Prahy, pretože tam som za ten čas už mal vybudované kontakty v rámci mojej vedeckej oblasti. Takže návrat do Prahy bol prirodzený.
Vo vedeckom svete rezonuje správa, že váš tím vyvinul prístroj, o ktorý má záujem aj NASA. O čo presne ide?
Ten prístroj sme vyvinuli s mojim ukrajinským kolegom dr. Anatoliiom Spesyvyiom, ktorý má na vývoji hlavnú zásluhu, a v úzkej spolupráci s týmom profesora Bernda Abela z univerzity v Lipsku.
Je to generátor nanočastíc s možnosťou selekcie ich veľkosti a náboja, ktorý môže slúžiť ako analogon mikrometeoritov. Dá sa využiť na testovanie a kalibráciu analyzátorov vesmírneho prachu, ako aj na testovanie odolnosti plášťa sond voči takýmto nárazom.
To znamená, že tento prístroj môže byť využitý pre ďalší vývoj vesmírnych programov a pre vyššiu technickú dokonalosť vesmírnych sond. Rozumiem tomu správne?
Presne tak. Vyvinuli sme ho v podstate preto, aby sme mohli sami systematicky testovať ďalší náš prístroj, ktorý má skratku HANKA, čo znamená hmotnostný analyzátor pre kozmické aplikácie. Pretože inak je to časovo a finančne náročné.
Existujú len dva generátory a urýchľovače mikročastíc vo svete, jeden v Stuttgarte a druhý v americkom meste Boulder. Takže iba tam sa robia takéto testy pre vesmírne prístroje. Naša výhoda je v tom, že môžeme vyrobiť takmer ľubovolnú časticu. Výhodou sú aj malé rozmery nášho prístroja, 1x3x2 metre. Existujúce aparatúry majú totiž rozmery veľkej haly a častice musia byť vodivé. Ich výhodou je však zhruba desaťkrát väčšia rýchlosť. Takže tie systémy sú komplementárne, preto ten záujem.
Záujem NASA je však zároveň aj vyjadrením uznania. Prekvapil vás ich záujem?
To bolo celkom rýchle. Po skonštruovaní aparatúry sme naše prvé výsledky publikovali vo vedeckom článku. Tie sme potom prezentovali na medzinárodnej konferencii v Berlíne. Naša práca zaujala, o prístroj bol záujem a v podstate hneď sa začali rokovania o výrobe kópie pre tím z americkej univerzity v meste Boulder, ktorý pracuje na projektoch NASA.
Spomenuli ste hmotnostný analyzátor. Podľa medializovaných informácií ho chcete v roku 2027 poslať na Mesiac. To znie priam ako neuveriteľná a fascinujúca správa.
HANKA je hmotnostný analyzátor s veľmi vysokým rozlíšením. Je to miniaturizácia komerčne vyrábaného prístroja od americkej firmy ThermoFisher a s úpravou pre kozmický výskum. Z komerčného prístroja používame akurát celu, čo je valec zhruba o priemere 40 mm a dĺžke 70 mm. Zvyšné časti sme si navrhli sami a potom sme ho nechali skonštruovať. Obrazne povedané, tak ako Louis Pasteur potreboval pre svoje objavy mikroskop, tak HANKA môže otvoriť nové brány poznania mimozemského materiálu. Inak, aj o to mal tím pracujúci pre NASA záujem, ale ten sme im nedali. (Úsmev.)
Chránite si tak potenciálne svetové prvenstvo v prípade vypustenia prístroja na mesiac?
Nejde len o vypustenie na mesiac, ale aj o definíciu nového štandardu pre vesmírne analyzátory do budúcnosti. O to sa snaží viac vedeckých tímov vo svete a my máme konečne šancu rovnocenne s nimi súťažiť. Ktorý analyzátor bude reálne fungovať, ten sa bude ďalej používať. Vesmírny výskum je konzervatívny, nejde do veľkého rizika, keď nemusí.
Nehovoriac o tom, ak by to fungovalo a bolo by to samostatné, flotila takýchto prístrojov by dokázala zmapovať nerastné bohatstvo slnečnej sústavy. A to by už bolo zaujímavé aj z pohľadu priemyslu a možného obrovského nerastného a energetického zdroja. Je to určitá paralela s kolonizáciou neznámeho sveta v 17.storočí. Kto nemal navigáciu, loďstvo a dostatočné znalosti, nemal ani zisky. Ale to už popúšťam uzdu fantázie. (Úsmev.)
Takýto projekt si určite žiada obrovské finančné prostriedky.
Momentálne hľadáme zdroj financií na tento projekt. Máme podanú žiadosť na výzvu Európskej vesmírnej agentúry ESA. Zhruba zo 70 projektov budú realizované dva, tak uvidíme.
Aké náročné je vytvoriť vôbec takýto prístroj pre pobyt vo vesmíre? Ako dlho niečo také trvá?
Je to naozaj veľmi náročný proces. No my sme ho celý ešte neabsolvovali, ale vieme, čo nás bude čakať. Keď dostaneme financie, tak to bude v horizonte troch, štyroch rokov.
Ako dlho od štartu potrvá, kým sa prístroj dostane na Mesiac?
To vám momentálne ešte neviem povedať, pretože to závisí aj od toho, čím tam poletí. S tým súvisí aj rýchlosť letu. Vzdialenosť je známa, to je jasné, ale to ostatné ešte nie. Keď bude projekt úspešne pripravený a budeme vedieť, čím tam náš prístroj poletí, bude známa aj rýchlosť a tým aj odhadovaný čas doletu.
Ak sa to podarí, bude to paradox, že za českým svetovým prvenstvom stojí slovenský vedec so svojim tímom.
Pri rozdelení Československa bolo možné mať len jedno občianstvo, no a ja mám české. Môj tím je medzinárodný, sú v ňom Česi, Slováci, Ukrajinci, Francúzi aj Nemci. Ale v princípe máte pravdu.
Odbočím od našej vedeckej témy. Vravíte, že vo vašom tíme sú aj vedci z Ukrajiny. Hovoríte spolu o ruskej agresii? Ako prežívajú všetko to, čo sa na Ukrajine deje? Ich rodiny sú spolu s nimi v Prahe alebo sú na Ukrajine?
Samozrejme, rozprávame sa o tom. Tú strašnú agresiu musí vidieť každý človek a mal by k tomu zaujať stanovisko. Oni sa snažia pomôcť ako len môžu. Spočiatku tu boli aj ich rodiny, ale teraz už sú naspäť, chceli byť doma. Tých ľudí, ktorých osobne stretávam, si veľmi vážim. Je to hrdý národ, ktorý zatiaľ nepodľahol nehoráznej ruskej drzosti a agresii.
Pri týchto vašich slovách som si spomenul na mojich študentov z Ukrajiny. Nesmierne to s nimi prežívam. Ale to by už bolo iné rozprávanie. Späť k vašej práci. Veda a výskum, to je aj množstvo neúspechov. Museli ste pri svojom výskume zápasiť aj s neúspechmi? Prípadne s pocitom, že to celé nevyjde?
Samozrejme, 90 percent projektov nevyjde. Momentálne sme tri roky pracovali na projekte SLAVIA, čo mali byť dva nanosatelity na obežnej dráhe Zeme, ktoré by pomocou troch prístrojov analyzovali mikrometeority. Projekt mal 1500 strán, zahraniční kolegovia nám veľmi fandili, bol by to svetovo prelomový projekt. Ale nakoniec Ministerstvo dopravy Českej republiky, ktoré o tom rozhodovalo, vybralo niečo iné.
Spolupracujete na nejakých projektoch aj s vedcami zo Slovenska?
Akurát vymýšľame s profesorom Matejčíkom z Univerzity Komenského v Bratislave spoločný projekt. Ide o vytvorenie pohyblivého analyzátora. Predstavte si niečo ako robotický pes s analyzátorom na chrbte, ktorý by on-line v teréne samostatne detekoval napríklad nebezpečné látky. Jedná sa o prepojenie komplementárnych metód rozvinutých v Bratislave (iontová mobilita) a Prahe (hmotnostná spektroskopia s vysokým rozlíšením).
To znie zaujímavo. Ako môže byť takýto analyzátor užitočný? Teraz nemyslím len pre samotnú vedeckú obec, ale následne aj pre náš bežný život.
Môže byť užitočný pre aplikáciu vyvinutých metód a prístrojov v bežnom živote. Môže sa stať, že keď bude ten analyzátor malý a super presný, bude sa vyrábať vo veľkom, nebude nákladný a môže byť v každej ambulancii. Takže lekár bude mať okamžité výsledky o stave pacienta, napríklad z analýzy jeho dychu, krvi a podobne. Alebo bude možná on-line kontrola ovzdušia vo veľkých spoločných priestoroch, čo môže byť veľmi nápomocné pri predchádzaní epidémiám, prípadne pri ich riešení.
To všetko však ukáže až čas. Teda, čo z toho bude reálne a čo je len vzdušný zámok.
Ak by sa vás nejaký stredoškolák spýtal, čo má urobiť, aby sa stal špičkovým vedcom, na čo sa zamerať, čo by ste mu poradili? A akých chýb sa vyvarovať?
Nebáť sa povedať: “Neviem”. A pýtať sa, klásť otázky, hľadať odpovede. Musí sa zmieriť s tým, že sa stále učíme. To znamená, že stále niečo nevieme. A hlavne byť otravne zvedavý a nenechať sa odradiť, keď niečo nevyjde, ale ani tým, keď niekto povie, že to nejde, že sa to nedá.
Na záver. Ako relaxuje vedec, ktorý je denne ponorený do takého výskumu?
Venuje sa rodine, brnká na gitaru, tancuje swing, pláca farby na papier. Niežeby som z toho niečo vedel poriadne, ale baví ma to. (Úsmev.)