Ak po štyroch rokoch vládnutia (a s prestávkou po ôsmich) Robert Fico hovoril, že v zdravotníctve bude krízový režim a rezort potrebuje krízového manažéra, lepšiu sebaobžalobu si ani nemožno predstaviť.
Roku 2011 si zdravotné sestry štandardným spôsobom vyrokovali minimálne mzdové nároky. Na krytie ich miezd bolo roku 2012 potrebných asi 68 mil. eur. V roku 2012 šlo na zdravotníctvo o 75 miliónov eur viac ako predtým, v úsporách liekovej politiky bolo k dispozícii zhruba 40 mil. eur a v rezerve štátneho rozpočtu ďalších 50 miliónov. Peniaze teda boli.
Po nástupe Fica II však premiér nepravdivo tvrdil, že vláda Ivety Radičovej na mzdy sestier nenechala dostatok peňazí a zákon o minimálnych mzdových nárokoch sestier je neaplikovateľný. Podobne vystupovali aj lekári.
Opakované rokovania sestier s ministerkou Zvolenskou priniesli len prázdne sľuby. Mzdy sa nezvýšili.
Na podnet lekárskej komory dal prvý námestník generálnej prokuratúry podanie na ústavný súd. Lekári štrajkujúci za svoje vyššie mzdy sa paradoxne postavili proti sestrám, respektíve na stranu súkromných zamestnávateľov.
Ústavný súd platnosť zákona o minimálnych mzdových nárokoch sestier pozastavil. Vláda mala šesť mesiacov na to, aby predmetné ustanovenia prepracovala a naplnila zámer zákona. Neurobila tak.
Sestrám nepomohlo ani niekoľko rokovaní s ministerkou Zvolenskou. Nechali sa ňou uchlácholiť, až napokon zistili, že z jej sľubov nebude nič.
Degradovanie sestier pokračovalo tzv. delenými úväzkami. V niektorých súkromných nemocniciach sestrám dokonca vzali osobné príplatky.
Medzitým šli do zdravotníctva ďalšie stámilióny eur. Časť z nich potom postupne odtiekla do schránok i neschránok. Cétéčko bolo modelovým príkladom. Sestry však boli naďalej vodené za nos.
Keď vláda Smeru ku koncu volebného obdobia schválila zákon o mzdách zdravotníckych pracovníkov, sestry zistili, že najmä vo veľkých štátnych nemocniciach im majú klesnúť platy. Nový systém dokonca nezohľadnil počet odpracovaných rokov.
Sestry začali podávať hromadné výpovede. Akcia skončila fiaskom, nič nedosiahli.
Bolo oprávnené očakávať, že v kritickej situácii rezortu bude vládny program nabitý systémovými opatreniami a budú silno zdôraznené aj mzdy sestier. Namiesto toho nič nehovoriaca slohová práca s vágnymi pojmami a rétorickými rekvizitami ako dôstojnosť povolania, pacient na prvom mieste, obnova a modernizácia, odmeňovanie na základe zásluhového princípu a podobne.
Sestry musia byť z vládneho programu sklamané. Vláda ich vo svojom programe až zarážajúco ignoruje.
Keby rezort nebol opakovane vykrádaný ľuďmi a firmami zo šedej zóny politiky a biznisu, bol by dostatok peňazí aj na zabezpečenie vyššej kvality zdravotnej starostlivosti aj na dôstojné mzdové ohodnotenie zdravotných sestier. Inými slovami, stačí prestať kradnúť a peňazí bude dosť.
(Aktuálne.sk 26. 4. 2016)