Volanie po politickej etike

Max Weber rozlišoval medzi etikou zmýšľania a etikou zodpovednosti. Prvá sa týka absolútnych hodnôt a nazval ju morálkou svätcov, druhá sa týka komplexnosti vzťahov medzi účelom a prostriedkom a nazval ju etikou politikov. Prvá je akoby etikou princípov, druhá etikou praxe. Ralf Dahrendorf sa však oprávnene pýta, či toto je všetko a či sa tieto etiky nikdy nestretnú. Navyše táto teória dvojitej morálky môže byť ospravedlnením sociálnej či spoločenskej pasivity svätcov, ako aj neetického konania politikov. Prvá môže viesť tých, čo sa odvolávajú na hlbšie hodnoty a reprezentujú duchovné či náboženské inštitúcie k pasivite voči veciam verejným, poprípade k zaujatiu postojov iba vtedy, ak to nie je nepohodlné, druhá môže viesť aj k ospravedlneniu politiky bez etiky a tiež k napätiu medzi politikou a etikou, akoby malo ísť o dva odlišné svety.

Tak sa neraz zdá, akoby sme stáli pred voľbou medzi etikou a verejným životom, etikou a politikou. Majú však byť etika a politika oddelené? A má byť etika podriadená efektivite politiky? Je konflikt medzi realistickou politikou a etickým nárokom nevyhnutný? Majú byť mocenské či ekonomické záujmy silnejšie než politicko-etické postuláty? A na druhej strane, nie je podriadenie politiky etike priveľmi idealistické?

Príbeh Thomasa Morusa a mnohých ďalších je svedectvom, že pravda a etika stoja nad politickou inštanciou a svedomie nad nárokmi politickej moci. Politický vzostup a politické konanie na úkor etiky dehonestuje celé politikum. Vysoko heroické konanie nemožno vyžadovať, ono môže len inšpirovať a podnecovať. Čo však vyžadovať možno, je konanie podľa základných etických noriem, a to aj vo sfére verejného života .

Tento kontext implikuje predovšetkým otázku humanity ako jedného z kľúčových kritérií politického konania. Ak dnes cítime potrebu reinterpretovať politiku a hľadať jej eticky určenú, humánnu paradigmu, ak voláme po slušnejšej, humánnejšej, dôstojnejšej a solidárnejšej politike, potom je potrebné znovu objaviť aj hlbšie hodnoty, vrátane čností, a ich politický kontext, a vnímať ich nie ako prekážku či ako niečo cudzie politickej sfére, ale naopak, ako niečo, bez čoho sa prirodzené strety menia na útoky a dialóg na obojstranný monológ bez počúvania.

Keď Tocqueville povedal, že viera je prvou inštitúciou demokracie, mal na mysli to, že uvažovaniu o spoločenských súvislostiach by nemal chýbať hlbší rozmer a hlbšie ukotvenie. Až keď sa toto podarí, môžeme hovoriť o podstatnejšom porozumení slobode.

Ak nová koalícia vyhlásila, že „po dvadsiatich rokoch sa etika musí znova zlúčiť s politikou“, jej členovia by si tieto slová mali vyvesiť na stenu svojich kancelárií. Pretože bude na nich, aby nezostali iba zabudnutým heslom, ale aby ich realizovali aj v praxi.

(SME, 7. 7. 2010)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs