Hoci po Novembri 1989 začínali v politike povedľa seba, hneď v prvých kritických situáciách sa ukázalo, že ich svety sú odlišné, ba protikladné. Kým príbeh Vladimíra Mečiara je príbehom bezmedznej túžby po nekontrolovanej moci, príbeh Michala Kováča je príbehom nezlomného odporu proti likvidovaniu demokracie.
Obaja videli v mladej demokracii šancu a možnosť. Vladimír Mečiar v nej videl šancu slobodnými voľbami sa chopiť moci a potom spôsobom „Vyhraj voľby a môžeš všetko“ vytvoriť novú podobu autoritárstva. Michal Kováč v nej videl šancu realizovať idey Novembra a zodpovedne formovať slobodnú, prosperujúcu a v neposlednom rade slušnejšiu spoločnosť. Skôr či neskôr museli tieto dva svety na seba naraziť.
Noc dlhých nožov, vylúčenie poslanca Gauliedera z parlamentu, divoká privatizácia, únos prezidentovho syna za asistencie štátnych orgánov (následne vražda Róberta Remiáša) a mnohé ďalšie politické podlosti a deformácie ukázali, aká krehká je sloboda a aká zraniteľná je demokracia. Zároveň sa však uprostred toho istého príbehu ukázalo, že kľúčové nie je to, aké má prezident kompetencie, ale akou je osobnosťou.
Práve príbeh prezidenta Michala Kováča ukazuje, že aj pri toľko kritizovaných „slabých“ kompetenciách môže byť sila prezidenta v niečom omnoho podstatnejšom: že môže byť silnou osobnosťou, oporným bodom proti zneužívaniu moci, pevným pilierom demokracie, či etickým zrkadlom pragmatickej moci. Až v takej miere, že sa stane aj pre takú agresívnu moc, akou bola tá Mečiarova, nepohodlným a nenávideným. Natoľko, že ho bolo treba zlomiť. Nepodarilo sa. Práve v okamihoch nezlomnej odolnosti voči tým najpodlejším a najbolestivejším útokom i osočovaniam sa z Michala Kováča stala hrdinská osobnosť pobádajúca nevzdávať náš spoločný zápas za udržanie slobody a za zvrátenie smerovania mladej a krehkej demokracie k novému autoritárstvu.
Česť jeho pamiatke.
(Aktuálne.sk 13. 10. 2016)