V Českej republike sa začalo trestné stíhanie bývalého generálneho tajomníka ÚV KSČ Milouša Jakeša, bývalého komunistického predsedu vlády Lubomíra Štrougala a bývalého ministra vnútra Vratislava Vajnara.
Stíhaní sú v súvislosti so smrteľnými zásahmi vtedajších pohraničných zložiek na hraniciach socialistického Československa.
Nie je to prvý raz, čo sú v Česku aktéri zločinov komunistického režimu stíhaní či postavení pred súd. Toto stíhanie však už ukazuje na zodpovednosť čelných predstaviteľov režimu za fungovanie systému zločinov a represií, a nielen jednotlivých priamych vykonávateľov. Otázka, prečo k stíhaniu uvedených predstaviteľov režimu dochádza až teraz, prípadne, ako dopadne vzhľadom na vysoký vek stíhaných samotný proces, je síce namieste, no z hľadiska historickej pamäti, spravodlivosti a morálneho dlhu voči obetiam, je predsa len druhoradá.
Toto stíhanie v súvislosti so smrteľnými zásahmi pohraničných zložiek na hraniciach slovenskej realite nastavuje zrkadlo. Postačia dva príklady.
Prezident Ivan Gašparovič udelil roku 2006 vyznamenanie Ondrejovi Šedivému, niekdajšiemu veliteľovi pohraničníkov, ktorí zastrelili východonemeckého občana nachádzajúceho sa už na rakúskom území. (Nič na tom nemení ani fakt, že Šedivý dostal vyznamenanie za pôsobenie počas Druhej svetovej vojny.) Za prvej vlády Roberta Fica mu minister Kašický udelil aj Pamätnú medailu ministra obrany.
Šedivý bol veliteľom 11. brigády Pohraničnej stráže. Ako jedna z kľúčových osôb v pohraničnej stráži nesie zodpovednosť napríklad za smrť Jozefa Kolarczyka, ktorý bol roku 1962 usmrtený na hraniciach v Petržalke.
Velil aj pohraničníkom Jozefovi Hudákovi a Josefovi Mlčoušekovi, ktorí roku 1967 strieľali na občanov Východného Nemecka, t. j. vtedajšej NDR, ktorí sa pokúsili ujsť cez Československo na Západ. Štyria muži z Lipska preskočili pri Devíne drôtenú zátarasu a potom sa pokúsili preplávať rieku Moravu k rakúskemu brehu. Jedného z nich, 28-ročného Richarda Schlenza zastrelili, keď sa už nachádzal na území Rakúska. Pohraničníci skočili do vody a v snahe chytiť zvyšných troch Východných Nemcov opäť porušili medzinárodné právo, keď sa dostali až na rakúsku časť rieky.
Na rakúskom brehu sa nachádzali rybári i ďalší miestni obyvatelia, ktorí sa v dôsledku paľby ocitli v bezprostrednom ohrození života. Na rakúskej strane skončilo niekoľko projektilov. Prípad vyvolal medzinárodný škandál. Pohraničníkov veliteľ Šedivý odmenil a svoju správu o prípade nepravdivo upravil. Napokon dostal medailu za zásluhy o ochranu hraníc ČSSR.
Niekdajší český pohraničník z tohto prípadu bol roku 2006 v Česku postavený pred súd. Jeho brigádneho veliteľa prezident Ivan Gašparovič vyznamenal a Ficov minister obrany mu udelil medailu. Po škandalóznom vyznamenaní sa Šedivý vyjadril, že sa na nič nepamätá. Zároveň cynicky prehlásil, že za tragédiu necíti zodpovednosť.
Druhý príklad. V Prahe je pamätná tabuľa venovaná vojakom, čo sa stali obeťami komunistického režimu. Je na nej aj meno čatára Aloisa Jeřábka. Roku 1953 sa ako pohraničník pokúsil ujsť do Rakúska. Postrelili ho, keď už bol na rakúskom území a odvliekli ho späť. Ešte v tom istom roku bol popravený. Prokurátor, ktorý vyhotovil obžalobu a žiadal trest smrti, bol Ján Pješčak. Ten istý Ján Pješčak, ktorý je známy aj z kauzy Cervanová.
V časoch najtvrdšej normalizácie bol Pješčak rektorom policajnej vysokej školy. Bol silným mužom vtedajších bezpečnostných zložiek. Bol schopný všetkého. Patril k najvplyvnejším komunistickým ideológom v Československu. Roku 1988 zamietol pod koberec trestné oznámenie disidentov Tomáša Hradileka a Rudolfa Berezu na Vasiľa Biľaka za august 1968, za čo bol po Nežnej revolúcii v júli 1990 obvinený.
Vo Veľkom Lipníku pred časom Pješčakovi odhalili pamätnú tabuľu. Lebo je ich rodák a zaslúžil sa o roľnícke družstvo.
V Česku bol Jeřábek po novembri 1989 rehabilitovaný in memoriam a jeho meno je na pamätnej tabuli obetiam. Na Slovensku má jeho kat pamätnú tabuľu.
Šedivého meno podobne ako Pješčakovo figuruje v oznámení za zločiny proti ľudskosti, ktoré na Generálnu prokuratúru pred časom podal Ústav pamäti národa. Generálna prokuratúra eviduje niekoľko podobných podaní či oznámení od ÚPN, no celé roky v týchto veciach nekoná.
Pripomeňme si, že roku 1996 Národná rada v snahe „vyjadriť mimoriadnu úctu obetiam komunistického systému“, ako aj „uložiť do pamäti národa utrpenie a obete tisícov občanov“, prijala zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Zákon pripomína, že režim „na dosiahnutie svojich cieľov neváhal páchať zločiny“. Mimochodom, keď sa prijímal tento zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, Robert Fico hlasoval proti.