Po predstavení programu SaS v oblasti spoločenských rezortov sa po čase opäť dostala do pozornosti tzv. Vatikánska zmluva. Iba na okraj pripomeňme, že zmluvu so Svätou stolicou o úprave vzájomných vzťahov majú mnohé štáty (napr. aj Česká republika), hoci v rôznom rozsahu.
SaS má v programe modifikovanie tzv. Vatikánskych zmlúv tak, aby neumožňovali „utajenie trestných činov z dôvodu spovedného tajomstva“, aby umožňovali „finančnú odluku cirkví od štátu“ a aby bolo „upresnené, že výhradu vo svedomí môže mať iba jednotlivec, nie inštitúcia“.
Už samotná formulácia „modifikujeme Vatikánske zmluvy“ vyvoláva pochybnosti. Nepredpokladáme, že v SaS nevedia, že tento typ zmluvy nemožno meniť alebo dopĺňať jednostranne, ale len po vzájomnej dohode zmluvných strán. Uvedená formulácia však podsúva predstavu, že to je možné (žiadala by sa preto formulácia v zmysle „budeme rokovať o modifikovaní“). Špekulácie a podozrenia, prečo to tak v SaS robia, ponecháme bokom.
Výhrada vo svedomí
Svedomie je vnútorná inštancia, resp. morálna inštancia v nás, podstatný atribút ľudskej osoby a súčasť personálnej identity. Má ho iba jednotlivec, nie inštitúcia.
Podľa Vatikánskej zmluvy rozsah a podmienky uplatnenia práva na výhradu vo svedomí „ustanoví osobitná medzinárodná zmluva uzavretá medzi zmluvnými stranami“. Takáto zmluva nebola uzavretá. Napokon práve na tom padla druhá vláda Mikuláša Dzurindu, keď SDKÚ-DS odmietla súhlasiť s takouto zmluvou a následne KDH vystúpilo z koalície.
SaS v poznámke tvrdí, že „osobami, ktoré si môžu uplatniť výhradu vo svedomí, sú aj právnické osoby“ (odvoláva sa pritom na nejaký zdroj z facebooku, čo na vážnosti argumentácie nepridáva, navyše po zadaní odkazu do prehliadača sa zdroj nezobrazí). Avšak ani formulácia Vatikánskej zmluvy, ani Zmluva medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami ani Etický kódex zdravotníckeho pracovníka, ktorý deklaruje právo uplatniť si výhradu vo svedomí, nenaznačuje, že by sa výhrada vo svedomí mala týkať aj inštitúcií.
Voči zámeru upresniť predmetné ustanovenia však nemusíme mať vážnejšie námietky. Autor nie je právnik, no v zásade je zrejmé, že na to netreba modifikovať Vatikánsku zmluvu, stačí novelizovaním upresniť formulácie v našej legislatíve.
Finančná odluka cirkví od štátu
Po troch desaťročiach slobody a demokracie je naozaj najvyšší čas na zásadnú zmenu. V konečnom dôsledku by to napokon prospelo aj samotným cirkvám.
Tu si pripomeňme, že v rokoch 2010-2012 vtedajší minister kultúry Daniel Krajcer pripravil spolu s expertmi návrh nového modelu financovania cirkví (asignačný model). Rokoval vtedy aj s predstaviteľmi cirkví. Zo známych dôvodov však už k procesu schvaľovania nedošlo. Nasledujúce vlády a vládne strany zjavne nechceli riskovať pokles preferencií, takže tu máme zakonzervovaný stav.
Iste, nedávno sa zákon o financovaní cirkví zmenil. Lenže zmena sa týka najmä prepočtu výšky financovania, nie spôsobu. Dôvodilo sa napríklad tým, že asignačný model by u nás nefungoval. Nevedno, ako na to prišli, no ťažko sa zbaviť podozrenia, že je to len zakrývanie snahy udržať si pohodlné status quo. Navyše uvedené tvrdenie je vskutku nepodložené.
Pre finančnú odluku cirkví od štátu však nie je potrebné modifikovať Vatikánsku zmluvu. Tá totiž nefixuje financovanie cirkvi na štátny rozpočet ani nestanovuje konkrétny model financovania. Ustanovuje, že „zmluvné strany uzavrú osobitnú medzinárodnú zmluvu o finančnom zabezpečení Katolíckej cirkvi“. To znamená, že Vatikánska zmluva necháva otázku spôsobu či modelu financovania cirkvi otvorenú. A nevylučuje možnosť zmeniť spôsob financovania cirkví aj bez takejto zmluvy, len na základe zmeny legislatívy.
Spovedné tajomstvo
SaS chce modifikovať Vatikánsku zmluvu tak, aby neumožňovala „utajenie trestných činov z dôvodu spovedného tajomstva“. Poznamenajme, že inštitút spovedného tajomstva je iba tam, kde je aj inštitút osobnej spovede, teda u nás len v katolíckej cirkvi a v pravoslávnej.
Pretože SaS hovorí o spôsobe zmeny modifikovaním Vatikánskej zmluvy, znovu poznamenajme, že meniť ju alebo dopĺňať nemožno jednostranne, ale len po vzájomnej dohode zmluvných strán. Žeby to v SaS naozaj nevedeli? Alebo to vedia a myslia si, že Svätá stolica bude súhlasiť s prelomením spovedného tajomstva? To vážne?
Nedotknuteľnosť spovedného tajomstva je u nás deklarovaná aj v zmluve medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Štát deklaruje ochranu spovedného tajomstva aj v Trestnom poriadku, ktorý stanovuje, že „svedok je oprávnený odoprieť vypovedať aj vtedy, ak by výpoveďou porušil spovedné tajomstvo“.
Diskusie o výnimkách zo spovedného tajomstva v trestnom konaní sa viedli vo viacerých krajinách najmä v súvislosti s trestnými činmi sexuálneho zneužívania. V Spojených štátoch, Írsku či Francúzsku boli predložené aj návrhy na zosúladenie spovedného tajomstva s civilným právom a povinnosťou ohlásiť páchateľa trestného činu. Súdne inštancie však takéto zmeny odmietli a deklarovali nedotknuteľnosť spovedného tajomstva.
V súvislosti s vyšetrovaním deliktov sexuálneho zneužívania v Austrálii sa spovedné tajomstvo stalo v tejto krajine predmetom vypätých diskusií. Kráľovská vyšetrovacia komisia žiadala, aby kňazi nahlasovali takéto prípady aj keby sa o nich dozvedeli v spovedi. V niektorých provinciách boli dokonca prijaté zákony, podľa ktorých musia kňazi aj v takomto prípade uvedené skutky nahlásiť, inak im hrozí pokuta. Prelomenie spovedného tajomstva (za čo by kňazom podľa cirkevného práva hrozila exkomunikácia) však ani tak nedosiahli.
Súdy v USA už spovedné tajomstvo viackrát interpretovali ako súčasť náboženskej slobody (t. j. slobody praktizovať náboženstvo a vykonávať náboženské úkony) garantovanej Prvým dodatkom Ústavy Spojených štátov. Jeden z posledných známych prípadov je z roku 2016, keď Najvyšší súd štátu Louisiana v istej kauze potvrdil nedotknuteľnosť spovedného tajomstva. Podobne aj v Nemecku boli rozhodnutia, ktoré vychádzali z interpretácie spovedného tajomstva ako súčasti náboženskej slobody garantovanej ústavou.
Táto interpretačná optika presúva pozornosť z kňaza, ktorý v pozícii svedka nevypovedá o činoch zistených v spovedi, na občana, ktorý na spoveď prichádza. Uvedená interpretácia chápe individuálnu spoveď a s tou spojené spovedné tajomstvo ako súčasť náboženskej praxe, pre ktorú platí náboženská sloboda garantovaná ústavou. Zároveň platí, že náboženská sloboda je súčasťou základných ľudských a občianskych práv a slobôd. To sú zásadné črty západného (demokratického) civilizačného okruhu.
Uvedený prístup tak nedotknuteľnosť spovedného tajomstva zakotvuje do ústavou garantovanej náboženskej slobody a tým aj do rámca základných ľudských a občianskych práv a slobôd (preto sa tento prístup aplikuje aj tam, kde katolícka cirkev nie je väčšinová). Analogicky ako je chránené aj lekárske tajomstvo alebo povinnosť mlčanlivosti advokátov.