V opozícii Igor Matovič opakovane kritizoval spôsoby vládnej koalície vrátane prelievania peňazí spriazneným osobám či firmám. Zdá sa však, že jemu i hnutiu Oľano profitovanie spriaznených osôb na štátnych zákazkách vadí iba v prípade, ak ide o tých druhých.
Ak štátna spoločnosť spadajúca pod ministerstvo financií uzavrie zmluvu s kanceláriou ministrovho poradcu, je to cez čiaru. Mimochodom, samotná štátna spoločnosť Tipos v etickom kódexe pripúšťa, že konflikt záujmov by mohol vzniknúť napríklad aj ako dôsledok „politickej spriaznenosti“.
K tomu ďalšie dve štátne zákazky: zmluva s ministerstvom životného prostredia (Budaj, Oľano) a Slovenským pozemkovým fondom spadajúcim pod ministerstvo pôdohospodárstva (Mičovský, Oľano). Všetko inštitúcie v gescii Oľano a všade právnická kancelária poradcu ministra Hegera (Oľano). To všetko je pošliapanie slov o zmene či inej politike, výsmech hnutia Oľano predvolebným sľubom, a teda občanom, i vlastným koaličným partnerom. A ďalšie oklamanie voličov. Tentoraz prischnuté aj na triku Budaja a Mičovského.
Zmluvy s právnickými kanceláriami o právnom poradenstve v takomto rozsahu a so spriaznenými osobami vždy zaváňajú niečím podivným. Načo sú potom všetci tí odborníci na ministerstvách? Alebo sú takí neschopní?
Vo februári tohto roku Ján Budaj napísal, že ľudia „už roky nečítajú stranícke programy – lebo po voľbách je i tak všetko inak“. A zaradil to do kontextu, ktorý v nadpise článku označil za mizériu politiky. Nuž teraz takúto mizériu paradoxne prehlbuje samotné hnutie Oľano.
Áno, je to hanba a pripomína to smerácke časy. Ak by bol Matovič v opozícii, v podobnej situácii by už spolu s Hegerom zrejme zvolávali ľudí na pouličné protesty a hovorili by o kšeftoch a biznise pre „našich ľudí“. Teraz sa veci majú inak. Najmä nech je to „úprimne, odvážne, pre ľudí“, no teraz už pre tých „našich“.