Niekdajší dôstojník ŠtB Ludvík Zifčák opätovne tvrdí, že novembrové udalosti boli dielom ŠtB a malo ísť len o výmenu garnitúry v rámci komunistických štruktúr, o „zmeny, ktoré by zabezpečili prosperitu vtedajšieho režimu“. To sa však podľa neho vymklo spod kontroly. Tvrdí, že jeho úlohou v údajnom scenári ŠtB bolo zahrať mŕtveho študenta a potom „zmiznúť v zahraničí“, t. j. odísť do Moskvy.
Zifčák dnes tvrdí, že mal pripravené falošné cestovné doklady a peniaze, ale mal obavy o svoju rodinu a preto zostal. Lenže v knihe rozhovorov amerického filmára českého pôvodu Roberta Buchara And Reality Be Damned… (2010) tvrdí, že neodcestoval preto, lebo na to nedostal pokyn.
Niekdajšie vyšetrovanie žiadne Zifčákove konšpiračné teórie nepotvrdilo. Iba známy fakt, že Zifčák presmeroval pochod študentov priamo do náruče pohotovostnej jednotky. Za to bol v roku 1995 odsúdený na šestnásť mesiacov väzenia. Po ôsmich mesiacoch ho podmienečne prepustili.
Kariéra Ludvíka Zifčáka
Inštalatér Zifčák (v deviatej triede základnej školy štvorkár, na učňovke priemerný študent) si v apríli 1981 podal žiadosť o prijatie do služieb Zboru národnej bezpečnosti. V závere zvláštnej previerky pred prijatím sa uvádza, že na základnej vojenskej službe „aktívne pracoval v SZM“, získal titul vzorný vojak a „pre jeho dobrú politickú prácu (…) bol prijatý za kandidáta KSČ“.
V roku 1982 bol prijatý do služobného pomeru ako inšpektor poriadkovej služby. Dňa 1. novembra 1985 bol vymenovaný za zástupcu veliteľa čaty 1. práporu Pohotovostného pluku VB ČSR. Dokončil dôstojnícku školu a absolvoval prax na Krajskej správe ZNB v Ostrave.
V roku 1986-1988 dostal za iniciatívne plnenie služobných úloh niekoľko finančných odmien v celkovej výške 7700 korún. Dvakrát dostal odmenu aj v roku 1989, ešte pred novembrom.
V roku 1988 požiadal o preloženie k operatívnej zložke ŠtB, pretože administratívna práca ho nebavila a chcel byť viac v kontakte „s bezpečnostnou praxou“. Dňa 1. marca 1989 bol ustanovený do funkcie staršieho referenta 2. odd. II. odb. správy ŠtB Praha. Jeho úlohou bolo preniknúť do disidentského prostredia a do prostredia študentského hnutia.
Jeho výhodou bolo, že bol mladý a disidenti ho ešte nepoznali. Vystupoval ako študent Ekonomickej fakulty Vysokej školy baníckej v Ostrave Milan Růžička. Medzi študentmi sa pohyboval od roku 1988. Rok na uvedenej fakulte skutočne študoval, aby legalizoval svoju osobu. Pre väčšiu dôveryhodnosť založil aj Nezávislé študentské združenie.
To, ako sa Zifčák snažil kontaktovať s disidentským prostredím, opísal bývalý riaditeľ Ústavu pre štúdium totalitných režimov Pavel Žáček pred štyrmi rokmi v časopise Paměť a dějiny. V marci 1989 nadriadení poslali Zifčáka na súdny proces so skupinou disidentov. Zifčák si tam písal podrobné poznámky. Disidentka Anna Šabatová, manželka Petra Uhla sa ho pýtala, či je novinár a prečo je vlastne na súdnom procese. Zifčák jej povedal pripravenú legendu, že je študent a volá sa Růžička. Šabatovej sa však zdal podozrivý, o čom následne informovala svoje okolie.
V máji 1989 sa na odvolacom súde s tými istými disidentmi Zifčák pýtal chartistky Šormovej na Šabatovú a chcel jej adresu i telefón. Šormová však už o ňom vedela od Šabatovej, takže Zifčák nepochodil.
Nielen táto jeho nešikovnosť, ale aj fakt, že „ostravského študenta Růžičku“ cestou do jeho eštebáckej kancelárie na Bartolomejskej ulici disidenti viackrát zahliadli, znamenal neúspech celej operácie. O tom, že Zifčák nebol žiadna špička, svedčí aj fakt, že korešpondenciu na meno Růžička si nechával posielať na adresu, kde býval pod svojím občianskym menom Zifčák.
Po 17. novembri bol Zifčák presunutý na Vysokú školu ZNB. Dňa 14. januára 1990 bol odvolaný z funkcie staršieho referenta ŠtB a 2. júla bol prepustený do civilu.
Zifčák bol súčasťou plánu, ktorý začala ŠtB plniť intenzívnejšie v roku 1988, a to v Čechách a na Slovensku infiltrovať viaceré skupiny dôstojníkov a agentov do prostredia disentu i študentov. Vo všeobecnosti však tento plán nevyšiel.
Žiadna hra. Po údere obuškom omdlel.
Patrilo k bežným opatreniam, že dôstojníci ŠtB boli priamo medzi demonštrantmi a mali určené úlohy. Dialo sa tak napríklad aj pri každej väčšej náboženskej púti na Slovensku, kde sa dôstojníci ŠtB pohybovali medzi stovkami či tisíckami mladých ľudí. Takto sa Zifčák zúčastňoval na demonštráciách už v roku 1988.
Dňa 17. novembra bolo jeho úlohou spolu s jeho študentským združením presmerovať sprievod na Národnú triedu priamo do náruče polície. Hoci dovtedy polícia proti pražským demonštráciám zasahovala tak, že demonštrantov vytláčala a rozohnala, tentoraz bolo v pláne demonštráciu už exemplárne potrestať.
Zifčák vďaka niektorým médiám každoročne živý svoju teóriu o zinscenovanej smrti študenta, ktorá mala byť súčasťou plánu ŠtB a časti komunistov na výmenu vedenia komunistickej strany. Jeho rozprávanie je dostatočne známe. Dostal sa do stretu s políciou, tak, aby to videli všetci naokolo, potom padol, zahral mŕtveho študenta, až kým ho sanitka odviezla. Drahomíra Dražská potom rozniesla zvesť o smrti študenta Martina Šmída.
Lenže… Už sa akosi zabudlo, aké bolo jeho prvé vysvetlenie: Povedal, že pri policajnom zásahu dostal ranu do hlavy, omdlel a ďalej si už nič nepamätá.
Kieran Williams, expert na českú a slovenskú politiku a spravodajské služby v knihy Security Intelligence Service in New Democracies, ktorej je spoluautorom, píše, že Zifčák sa aj v ďalších dňoch zúčastňoval na demonštráciách, kam prišiel s obviazaným predlaktím. Asi ťažko by chodieval na demonštrácie, ak by predtým skutočne hral mŕtveho a mal opustiť republiku.
Kľúčovou svedkyňou Zifčákovho príbehu je Jana Strunecká, v tom čase ešte pod rodným menom Matějková (na obr. pred Zifčákom, so šatkou na hlave). Zifčáka poznala ako študenta Růžičku, netušila, že ide o dôstojníka ŠtB. Počas demonštrácie bola po celý čas v Zifčákovej blízkosti. Pre Českú televíziu potvrdila, že pri strete demonštrantov s políciou Zifčák po údere obuškom do hlavy omdlel. Privolaná lekárka mu nahmatala pulz a potvrdila, že žije, ale je v bezvedomí. Zifčák mal tašku z látky vo farbách československej vlajky, čo – ako pripomína Strunecká – po jeho páde na zem mohlo vyzerať tak, že je prikrytý vlajkou. Strunecká však priznáva, že Zifčák hral svoju rolu nastrčenej postavy na vyvolanie nepokojov dobre.
Drahomíra Dražská
Zifčák tvrdí, že Drahomíra Dražská pracovala pre ŠtB a jej úlohou bolo rozniesť správu o údajnom úmrtí študenta Martina Šmída. Lenže samotná Dražská to popiera a tvrdí, že správa o smrti študenta bol jej výmysel a ani Zifčáka vôbec nepoznala.
Hoci Dražská už porozprávala niekoľko rôznych verzií príbehu a má chronické sklony ku klamstvám, tí, ktorí sa zaoberajú novembrovými udalosťami a fámou o mŕtvom študentovi, túto verziu považujú za hodnovernú. Podobne aj Petr Uhl tvrdí, že Dražská nebola súčasťou žiadnej konšpirácie ŠtB, zároveň však pripúšťa, že ju na šírenie dezinformácie niekto naviedol.
Zifčákova nová rola
Vzhľadom na všetky archívne materiály a na výpovede očitých svedkov je zrejmé, že nebola žiadna konšpirácia so scenárom mŕtveho študenta. Vyšetrovacia komisia Federálneho zhromaždenia všetky jeho konšpiračné teórie vyvrátila. Na základe archívnych materiálov sa aj Pavel Žáček domnieva, že úlohou Zifčáka nebolo hrať mŕtveho študenta.
Neexistoval žiadny rozkaz v rámci štruktúr ministerstva vnútra, ktoré by dávali predpoklad na konšpiračné teórie, alebo na nejaký podobný účel policajného zásahu, ani na scenár mŕtveho študenta. Nijaký taký náznak sa nenachádza ani v správach útvarov ZNB či vôbec celého ministerstva vnútra.
Zvlášť po neúspešnom pokuse infiltrovať sa medzi disidentov bol Zifčák len bežnou figúrkou v mašinérii ŠtB. Avšak presmerovanie sprievodu pred štíty a obušky pohotovostných jednotiek bolo perfektne zvládnuté. V tom má bývalý dôstojník ŠtB Zifčák pravdu.
A potom, ako tvrdí Pavel Žáček, Zifčáka všetci opustili, mal ísť do väzby, tak prijal novú rolu, ktorú hrá dodnes.
Presvedčený komunista
Bývalý dôstojník ŠtB je predsedom radikálnej Komunistickej strany Československa – Československej strany práce. V roku 2002 vyvolal škandál, keď sa pred komunálnymi voľbami v obci Karlova Studánka na jeho popud do hotela Džbán na niekoľko týždňov prisťahovalo vyše tridsať nových obyvateľov. Tí si v obci zaregistrovali trvalý pobyt. Zifčákovo združenie sa potom dostalo do zastupiteľstva.
Zifčák hovorí, že keby došlo k zmene systému, rád by sa všetkého, čo má, vzdal v prospech ľudu, v prospech štátu. V roku 2004 sa v jednom rozhovore vyjadril, že keby dnes existoval trest smrti, súhlasil by s politickými procesmi.