V štyridsiatych rokoch 20. storočia sa v Amerike spoločnosti SERRV a Mennonite Central Committee Self Help Crafts rozhodli obchodovať s chudobnejšími spoločnosťami juhu. Tieto obchodné aktivity sú začiatkom tzv. spravodlivého obchodu, fair trade. Približne o desať rokov neskôr sa v Európe šéf obchodnej siete Oxfam po návšteve Hogkongu rozhodol predávať výrobky čínskych emigrantov v tejto obchodnej sieti. V roku 1964 vznikla prvá alternatívna obchodná organizácia (ATO). V roku 1967 začali holandské spoločnosti predávať trstinový cukor z krajín tretieho sveta na podporu chudobných krajín juhu. Čoskoro k tomu pridali aj remeselné výrobky, až napokon roku 1969 vznikol prvý tzv. spravodlivý svetový obchod. V roku 1968 konferencia v Dillí upozornila na potrebu rovnoprávneho obchodovania s krajinami chudobnejšieho juhu, a to tak, aby zisky sa nezhromažďovali výlučne v kapitálových vrstvách bohatého severu, ale aby putovali späť a tak napomohli rozvoj chudobných krajín.
V roku 1988 sa v Holandsku objavila prvá značka spravodlivého obchodu, Max Havelaar. Čoskoro nasledovali Transfair International, Fair Trade Foundation, Reilun Kaupan a Rättvisemärkt. Od roku 1990 funguje spoločnosť European Fair Trade Association (EFTA), ktorá združuje dvanásť organizácií spravodlivého obchodu. O štyri roky neskôr vznikla obchodná sieť Network of European World Shops, ktorá spája približne dvetisícsedemsto obchodov v trinástich krajinách starého kontinentu. Po tomto rozširovaní sietí a spoločností spravodlivého obchodu došlo v apríli 1997 k zjednoteniu všetkých označení spravodlivého obchodu pod hlavičkou International Fair Trade Labelling Organisation (FLO), alebo jednoducho Fair Trade.
Pomoc Južnej Amerike
Obchodníci a sprostredkovatelia v Ekvádore dávali pestovateľom banánov podpisovať zložité a nevýhodné obchodné zmluvy. Keďže farmári nemali inú možnosť predaja, boli nútení tieto zmluvy podpísať. Táto situácia sa zmenila roku 1997, keď niekoľko pestovateľov založilo družstvo El Guabo, ktoré čoskoro získalo certifikát pre spravodlivý obchod. Po čase si tak menší pestovatelia mohli zabezpečiť napríklad vlastné zavlažovacie zariadenia, založili pôžičkové fondy a pod.
Z Mexika sa do Európy cez sieť spravodlivého obchodu predáva biokáva z výrobného družstva La Trinidad. V Chile v osemdesiatych rokoch organizácia Fundesval podporovala maloroľníkov, ktorí počas vojenskej diktatúry nemohli založiť samostatné korporatívne združenie. To sa podarilo až roku 1997, keď z organizácie Fundesval vzišlo nové združenie Campesina apicola (APICOP). Cez spravodlivý obchod sa podarilo predť do Európy čoraz viac medu, čo spätne pomáhalo čílskym včelárom v ich neľahkej situácii. podobne to bolo aj s poľnohospodárskymi produktmi. Mnohí práve vďaka fair trade dokážu uživiť svoju rodinu.
V roku 1985 založil jeden taliansky kňaz organizáciu MCCH, ktorá najprv pomáhala chudobným obyvateľom hlavného mesta Ekvádoru Quita tak, že im predávala cenovo výhodnejšie poľnohospodárske produkty maloroľníkov. Postupne sa rozrástla sieť ľudových obchodov so základnými potravinami, ku ktorým sa neskôr pridali aj remeselné výrobky. Dnes sa organizácia rozrástla na celonárodnú predajnú a spotrebiteľskú organizáciu, ktorá spolupracuje s mimovládnymi organizáciami, ponúka ďalšia vzdelávanie a jej banka poskytuje malovýrobcom výhodné úvery.
V Kolumbii, v krajine mnohých gerilových skupín, niekoľko desiatok rodín založilo združenie ASOPECAM, ktoré od roku 1997 vyváža do Európy kávu za spravodlivú cenu. Pre nich to znamenalo doslova existenčnú záchranu, pretože mnohí, ktorí sa k nim nepridali, boli vytlačení z tvrdého domáceho obchodu, alebo boli nútení predávať za nespravodlivých podmienok a tak začali pestovať koku. Okrem toho uvedené združenie poskytuje napríklad aj vzdelávacie kurzy, ktoré pomáhajú miestnym pestovateľom rozširovať svoje životné možnosti.
Africká chudoba
V dávnejších dobách mala Afrika sľubne rozvíjajúcu sa civilizáciu s niekoľkými významnými ríšami. Zlom vo vývoji nastal po príchode otrokárov a po hone na otrokov, ktorých predávali do Európy. V priebehu necelých štyroch storočí bolo z Afriky odvlečených približne šesťdesiat miliónov otrokov, mužov i žien. Ovplyvnilo to populáciu, vývoj civilizácie, ekonomiku i politický rozvoj. Cieľom útlaku v Afrike popri vývoze otrokov bolo zabrániť povstaniam a bojom za slobodu. Po otrokárstve však nasledovala silná kolonializácia. Európske štáty v polovici 19. storočia poverili niekoľko spoločností zabratím území. Nasledovali nútené práce a vývoz cenných surovín. Kolonializácia ukončená v šesťdesiatych rokoch minulého storočia zanechala Afriku spustošenú, vydrancovanú, závislú na Európe. Sloboda, ktorú africké krajiny dostali, nebola natoľko pozitívnym politickým gestom, ale skôr výsledkom toho, že kolónie boli značne vydrancované a ekonomika európskych krajín si už vystačila aj sama. Využívanie americké i európske afrického prírodného bohatstva však pokračovalo udržiavaním pri moci niekoľkých diktátorov, ktorí sa stali vďačnými vazalmi mocností.
Odpustenie dlhu chudobným krajinám, ku ktorému došlo nedávno po dlhom období politických rokovaní, ale aj vďaka angažovanosti mnohých aktivistov, je len prvý krok k náprave. Európa je dnes postavená pred výzvu splatiť svoj dejinný i ľudský dlh africkým krajinám.
Nútená detská práca
Podľa informácií UNICEF až 250 miliónov detí do štrnásť rokov je nútených pracovať. V Ázii 61 % všetkých detí pracuje, v Afrike 32 %. Vyše 90 % detí pracuje načierno, a to od pouličného predaja, cez poľnohospodárske práce, až po práce v reštauráciách. Približne 50 miliónov detí pracuje v kameňolomoch alebo baniach, pri zbieraní nebezpečného odpadu, na pracoviskách, kde sú vystavené rádioaktívnemu žiareniu a pod. Prípad, keď loď Etireno prevážala deti ako novodobých otrokov z Beninu na kakaové plantáže v Gabune (z 250 detí cestu plavbu prežilo iba 23), odhalil otrockú prácu detí predovšetkým na kakaových plantážach. Podľa International Labour Organization až 284 tisíc detí pracovalo na kakaových plantážach v Kamerune, Ghane, Pobreží Slonoviny a Nigérii. Washingtonská organizácia International Labour Rights minulý rok v mene troch detí z Mali začala v Los Angeles súdny spor proti firmám Nestlé, Archer Daniels Midland a Cargill. Podľa obžaloby tieto firmy vedeli o obchodovaní s deťmi, o ich otrockej práci, o častých mučeniach detí na plantážach, z ktorých tieto firmy dovážali kakaové bôby.
Podľa UNICEF je v západnej a strednej Afrike každoročne predaných do otroctva dvestotisíc detí, ktoré sú odrezané od rodiny, nechodia do školy, sú držané v ťažkých podmienkach, neraz aj fyzicky trestané a pracujú desať až dvanásť hodín denne. Mnohé chudobné rodiny v juhovýchodnej Afrike aby vôbec prežili, musia si vziať pôžičky s vysokými úrokmi. Keďže ich nedokážu splatiť, splátkou sa často stávajú deti, ktoré potom pracujú v krutých podmienkach na poliach alebo v domácnostiach veriteľov. Aj tieto skutočnosti sa skrývajú za nízkymi výrobnými nákladmi.
Spravodlivosť a solidarita
Keďže Európa i Spojené štáty predávajú svoj nadbytok potravín do krajín tretieho sveta za umelo nízke ceny, mnohí farmári v rozvojových krajinách, ktorí týmto cenám nedokážu konkurovať, strácajú základ svojej existencie. Okrem toho musia platiť vysoké licenčné poplatky nadnárodným koncernom. Navyše väčšina producentov z rozvojových krajín má veľmi obmedzený vstup na západný trh.
Fair trade ako spravodlivé obchodné partnerstvo zlepšuje životné podmienky znevýhodnených alebo dokonca z trhu vylúčených maloroľníkov, pestovateľov, výrobcov v chudobných oblastiach juhu. Výrobcom poskytuje rovnoprávne obchodné podmienky, pričom spravodlivá cena umožňuje vznik sociálnych štandardov i zvýšenie životnej úrovne chudobných. Časť výnosov sa investuje do vzdelania, zdravotnej a sociálnej starostlivosti a pod.
V máji tohto roku Fair Trade vyvíjal aktivity v celej Európe na šírenie myšlienky zamedziť vykorisťovateľskú detskú prácu v krajinách tretieho sveta. V Pakistane, kde sa vyrába najviac futbalových lôpt na svete, do roku 1996 šilo lopty sedemnásťtisíc detí vo veku menej ako dvanásť rokov. Za posledných desať rokov sa tu vďaka aktivistom za ľudské práva situácia výrazne zlepšila a dnes tu už detská práca takmer nejestvuje. V otázke detskej práce práve spravodlivý obchod zaručuje, že v jeho sieti v remeselníckej ani v poľnohospodárskej výrobe žiadne dieťa nie je vykorisťované. Fair Trade dohliada na konvencie OSN o právach detí, dbá na dodržiavanie zákonom stanovenej dĺžky pracovnej doby, organizuje kurzy pre negramotných.
I keď organizácie spravodlivého obchodu majú nepatrný podiel na svetovom trhu (0, 01%), predsa len svedčia o tom, že uprostred kolosálneho a neúprosného svetového trhu je možný aj alternatívny trh so základným princípom solidarity a spravodlivosti. V Európe dnes jestvuje takmer šesťdesiatpäťtisíc obchodov, ktoré ponúkajú produkty spravodlivého obchodu. Weltladen, alebo worldshops, ako sa v západnej Európe nazývajú špecializované obchodíky spravodlivého obchodu, prinášajú väčšiu mieru solidarity a spravodlivosti do obchodu s krajinami chudobnejšieho juhu.
I keď to môže znieť pateticky, predsa len je na nás, či využijeme aspoň tú minimálnu možnosť solidarity a podpory a či sa v nás, Európanoch, zápasiacich s našimi vlastnými problémami a ťažkosťami, prebudí aj hlbšie povedomie a cit spolupatričnosti.
(DF, 31/2006, s. 4)