Fidel Castro roku 1960 definitívne nabral komunistický kurz a o rok neskôr vypovedal z Kuby 131 kňazov, ktorí na parníku Covadonga museli opustiť svoju krajinu. O ďalšie tri roky sa uskutočnili rokovania medzi Cesarem Zacchim, vatikánskym chargé d´affairs v Havane, a Filipom Carneadom, referentom pre náboženské otázky pri Ústrednom výbore Komunistickej strany Kuby. Zacchi dosiahol, že na Kubu mohli prísť pôsobiť traja kňazi františkánskeho rádu, medzi nimi aj Kubánec Miguel Ángel Loredo, ktorí bol päť rokov v zahraničí. Loredo sa od svojho návratu staval na odpor proti nespravodlivostiam Castrovho režimu, za čo si vo väzení odsedel z pôvodných pätnástich rokov deväť rokov a desať mesiacov. Zacchi, ktorý sa roku 1974 stal arcibiskupom a po vyjednávaniach už mohol pôsobiť na Kube ako nuncius, vo svojom postoji ku kubánskemu režimu postupoval diplomaticky, no podľa Loredu „v konečnom dôsledku však spôsobil, že cirkev sa ocitla bezmocná pod jarmom komunistického režimu“.
Prípad Betancourt
Pred vyše tridsiatimi rokmi sa Ángel María Betancourt, palubný inžinier kubánskej leteckej spoločnosti Cubana, rozhodol uniesť lietadlo na linke Santiago de Cuba – Havana. Chcel pristáť na Floride. Počas nočného letu ho však pilot oklamal. Ubezpečil únoscu, že letí na Miami, no v skutočnosti smeroval k Havane. Keď sa po pristátí na neho vojaci vrhli, jedného pilota zastrelil, druhého ťažko zranil a potom ušiel. Agenti sledovali Betancourtovho brata a tak ho vystopovali. Potom použili istého Gerarda Péreza, ktorého režim považoval za nepriateľskú osobu a preto nemohol dokončiť štúdium teológie, a vyhrážali sa mu, že ak nebude spolupracovať so Štátnou bezpečnosťou (známou aj pod označením G-2), pošlú do väzenia jeho ochrnutú matku. Pérez pod týmto nátlakom súhlasil so spoluprácou.
Keď sa Betancourt ukrýval, Pérez navštívil kňaza Miguela Ángela Loredu a povedal mu, že vie, kde sa Betancourt ukrýva a že Betancourtov brat prosí Loredu o pomoc. Chcel ho totiž dostať von z krajiny. Pérez sa potom ešte niekoľkokrát stretol s Loredom.
O nejaký čas, keď sa raz Loredo vracal domov do kláštora, v knižnici našiel všetky knihy porozhadzované na zemi. V ďalšej miestnosti, kde bolo všetko porozbíjané, boli dôstojníci revolučnej armády, reportéry aj kameramani. A bol tam aj Betancourt s Pérezom. Kňaza Loredu vtlačili do policajného auta a napokon ho obžalovali z ukrývania Betancourta a z prechovávania zbraní.
Loredo sa až po vyše desiatich rokoch dozvedel, čo sa v skutočnosti udialo. Že totiž, keď v ten deň odišiel z domu, tajná služba tam prišla s kamerami a Pérez priviedol Betancourta, ktorý si myslel, že v kláštore má mať nový úkryt. Betancourt však nevedel, že tí, čo mu celý čas pomáhali meniť úkryty, boli agenti tajnej služby a vláda vždy presne vedela, kde sa ukrýva a s jeho zatknutím len vyčkávala. Keď teda Loredo prišiel domov, mohla prísť polícia, najatí reportéri zapli kamery, fotoaparáty cvakali, pričom pred budovou bol dav naverbovaných ľudí. Takto uprostred veľkej show oficiálne zatkli únoscu lietadla, vyvolali averziu voči cirkvi a zároveň zatkli aj kňaza, ktorý sa vyjadroval proti bezpráviu a nespravodlivosti. Loredo až počas procesu zistil, že Pérez je agentom Štátnej bezpečnosti.
Tento kláštor v Rancho Boyeros v minulosti viackrát slúžil ako úkryt pre mnohých politicky nepohodlných ľudí. Napríklad za čias Batistu tam José Antonio Echevarría napísal svoj politický testament. Betancourt sa tu však nikdy neukrýval. Na základe falošných obvinení z ukrývania Betancourta, prechovávania zbraní, organizovania konšpiratívnych buniek a dokonca aj z členstva v CIA bol kňaz Miguel Ángel Loredo odsúdený na pätnásť rokov väzenia. Jeho vykonštruované obvinenia mali byť zámienkou pre nevpustenie ďalších kňazov na Kubu. Castro potreboval vyvolať škandál, aby verejnosti ukázal, že kubánski kňazi sú nepriatelia režimu.
Ostrov borovíc
Vo väznici na Ostrove borovíc boli desaťtisíce politických väzňov, ktorí pracovali na nútených prácach. Loredo s odstupom času priznáva, že „človek sa musí zamyslieť: je kubánska politická väznica niečo ojedinelé, … alebo v tejto chvíli existuje na zemi šesť, osem alebo desať rovnakých danteovských svetov? Je také ľahké zatajiť pred svetovou verejnou mienkou toľké násilie? A ako sa môže diať tak metodicky? Ešte aj ako koniec života, existencie, nádeje, je strašne nebezpečné, nanajvýš nebezpečné, že v živote ľudstva jestvuje chvíľa, keď tisíce ľudí živoria v zločineckých podmienkach, o ktorých svet absolútne nevie. Ako riziko, ako skutočnosť je to desivé.“
Väzňov neraz bili železnými tyčami, pažbou pušky, bajonetom, alebo hranou mačety. Väzňov, ktorí mali odvahu sa vzoprieť, jednoducho zavraždili. Napríklad väzňa Julia Tanga dobodali bajonetmi iba preto, že odmietol jesť trávu. Počas nútených prác na ostrove vojaci každý týždeň zabili jedného alebo dvoch väzňov. „Nemohli sme nič robiť, keď nám zabíjali druha, náš protest sa obmedzoval na minútu ticha a na druhý deň sme šli na pole bez klobúka. Nič viac sme nemohli urobiť, boli sme bezmocní,“ spomína Loredo.
Po rokoch sa medzi väzňami hovorilo o generálnom štrajku i o kolektívnej samovražde. Väzni boli ochotní radšej zomrieť, ako ustúpiť pred násilím. Komunisti pochopili, že to myslia vážne a zrušili nútené práce a napokon aj samotný tábor. Loredo o tom po rokoch hovorí: „Vo väzení sme utrpeli mnoho porážok, ale toto bolo veľké víťazstvo. Nehľadali sme smrť ani sme ju nechceli vyprovokovať; šli sme do akcie, ktorá ju prinesie ako nevyhnutný a oslobodzujúci dôsledok.“ Riaditeľom väznice na Ostrove borovíc bol poručík Julio Tarraus, jeden z prvých členov ÚV Komunistickej strany Kuby.
Kontroverzné postoje cirkvi
Loredo priznáva, že keď prišli Vianoce alebo Veľká noc, „ja som väzňom nikdy nemohol priamo povedať, že im biskupi posielajú požehnanie, pretože žiadnemu biskupovi také čosi neprišlo na um“. Pred súd sa dostali aj študenti z ilegálneho Národného vedenia kubánskych študentov. V procese proti nim mali byť vynesené štyri rozsudky smrti. Keď táto správa prenikla do zahraničia, prezidenti Brazílie a Mexika intervenovali u kubánskej vlády. Na procese boli prítomní aj niekoľkí európski veľvyslanci. Keď obžaloba žiadala trest smrti pre študenta Julia Hérnandeza Roja, jeho matka šla za Zacchim, aby ten ako zástupca Vatikánu v mene cirkvi intervenoval u vlády. Ako s odstupom rokov svedčí iní obžalovaný v tomto procese, Nicolas Diez-Arguelles, „v tú tragickú chvíľu Zacchi prejavil strašný nedostatok súcitu a neľudský chlad. Nielenže jej odmietol pomôcť, ale odmietol ju i prijať. Zavrel jej dvere nunciatúry pred nosom. Matke, ktorej v tej chvíli odsúdili syna na smrť.“
Keď zatkli Loreda, aj jeho mama prosila Zacchiho o rozhovor. Jeho odpoveď však znela: „Nie som tu na to, aby som niekoho utešoval.“ Loredo s trpkosťou hovorí, že „pri každom incidente, nech by bol akýkoľvek poburujúci, sa katolícka cirkev vždy ponorila do nepochopiteľného mlčania“. A to aj vtedy, keď kňazov fyzicky napadli a surovo zbili neznáme osoby najaté Štátnou bezpečnosťou. Na druhej strane sa však kubánska cirkev vždy ujímala blízkych príbuzných politických väzňov a pomáhala im.
Loredo bol po rokovaniach vatikánskeho štátneho sekretára Agostina Casaroliho s kubánskou vládou ešte pred uplynutím trestu prepustený. No až do emigrácie roku 1984 bol sústavne prenasledovaný, musel čeliť psychickému teroru tajnej polície a do jeho blízkosti infiltrovala Štátna bezpečnosť svojich agentov. Podobne konal režim aj proti mnohým iným kňazom. Po čase kubánski biskupi za jeho chrbtom vyvíjali nátlak na jeho predstavených, aby ho prinútili emigrovať. Napokon sa sám rozhodol odísť, no nikdy sa nezmieril s tým, že s ním nehovorili priamo. S nikým z hierarchie sa nerozlúčil a kubánskym biskupom ani neoznámil svoj odchod, pretože „zoči-voči správaniu, v ktorom mi chýbal istý takt, ktorý som zasluhoval, a úprimnosť, ktorou mi boli povinní, som chcel ukázať, že proti určitému správaniu môžem protestovať. Skrátka rozhodol som sa ukázať svoju nespokojnosť s ich správaním a s mojím budúcim osudom.“
Kubánska cirkevná hierarchia sa pred viacerými rokmi pustila cestou tichej dohody s režimom, podľa ktorej mala blokovať uplatnenie sa nepohodlných kňazov, a to aj medzi kubánskymi emigrantmi, za čo dostala určité ústupky zo strany vlády. Loredo kritizuje kubánska cirkev, že „sa otvorene nepostavila na obranu ľudských práv svojho ľudu,“ pretože „obrana človeka pred štátnym násilím sa musí robiť absolútnym spôsobom a nedá sa ospravedlňovať mlčanie v rámci stratégie alebo programového správania. Skrátka práva sa nemajú obraňovať len vtedy, keď je to vhodné. Ak ich spochybňujeme, relativizujeme, kladieme na úroveň politickej vhodnosti alebo prechodnej diplomacie, tak si to dnes i pred tvárou dejín zasluhuje pokarhanie nezávisle od momentálneho úspechu či neúspechu.“
Kubánska cirkev sa tomuto bývalému politickému väzňovi javí ako príliš narcistická a v istom zmysle totalitná: „Pretože ak normálne cirkev v totalitnej krajine nezaujme pevné postoje…, stane sa napokon tiež totalitnou. … Prevezme štýl tyrana. Je to akési podvedomé zamilovanie sa do tyrana, pretože je silný a mocný.“ A keď sa táto cirkev trochu otvorí, začne sa brániť, „pretože má výčitky svedomia, pokúša sa ospravedlniť svoju bezprostrednú minulosť“.
Komediant Castro
Agenti sú už dlhé roky infiltrovaní v celej spoločnosti a aj v samotnej cirkvi. Jedného z nich, ktorého úlohou bolo znútra rozkladať cirkev, po dvanástich rokoch služby agenta vláda dokonca verejne vyznamenala. Loredo poznamenáva, že na Kube sa žartovne hovorí, že Kristus povedal: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“, ale na Kube táto veta znie: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mene kohokoľvek, tam je medzi nimi jeden člen G-2.“
Fidel Castro je podľa Loreda komediant, je „riaditeľom, producentom režisérom a hlavným hercom veľkej drámy v jednej osobe,“ ktorý vie „rýchlo a pôsobivo prechádzať z komédie do tragédie“. Castro donútil Kubáncov „uvažovať o veciach, na ktoré sme predtým ani len nepomysleli.“ Keď nastane sloboda a politickí väzni rad-radom prehovoria, bude to šok pre Kubu i pre svet. A zároveň bude hroziť rovnaký syndróm, aký nastúpil vo všetkých posttotalitných spoločnostiach: strach z poctivého vyrovnávania sa s minulosťou. Loredo pred časom napríklad naznačil, že kubánska cirkev „si praje, aby zahanbujúca minulosť zostala na okraji“. Nuž toto je aj naša skúsenosť. Práve takéto a podobné syndrómy bude musieť svet Kubáncom pomôcť prekonať a vyriešiť.
(DF 34/2006, s. 6 – 7)