„Morálne pokrytectvo je situácia, v ktorej ľudia nedodržiavajú morálne pravidlá a princípy, o ktorých sami hovoria,“ napísal známy český neuropatológ František Koukolík v knihe Mocenská posadnutosť.
Koukolík vo svojich knihách, esejach a verejných vystúpeniach popularizuje svoj odbor s presahom k spoločenským otázkam.
Pre poriadok si zopakujme aktuálny slovenský kontext. Keď sa prevalilo plagiátorstvo Andreja Danka, Kollárova Sme rodina mu odkázala, že „takýto človek nemá v politike čo robiť“. Matovičovo hnutie Oľano v stanovisku uviedlo, že „v normálnych krajinách pre plagiátorstvo politici podávajú demisie“. Samotný Matovič vtedy tvrdil, že „ľudia vo vyspelej Európe odstúpili z verejných funkcií za maličkosti. Danko to však zrejme nedokáže.“ O Dankovi povedal, že mu pripadá „ako h*vno, čo si v špajzi sadne na poličku a myslí si, že je jahodový lekvár“, a k takémuto krčmovému štýlu podnecoval aj ľudí na verejnom zhromaždení.
Dnes už má Matovič iný morálny a politický meter. Problém zametá pod koberec a cynicky špiní všetkých poctivých študentov i pedagógov. Čo viac, arogantne sa vyhráža stratou zamestnania kadekomu od predavačiek až po novinárov. Čiastočne sa mu podarilo prehodiť výhybku z vážneho morálneho i politického problému na ďalšiu kolosálnu hlúposť (spätná kontrola všetkých záverečných prác). Tou by sa však minister školstva ani ministerka spravodlivosti nemali vôbec zapodievať, jednak preto, že svoj čas by mali venovať plneniu vládneho programu a zároveň preto, že je to jednoducho hlúposť.
Z vyjadrení poslancov klubu Oľano začína byť zrejmé, že ani Matovič ani jeho poslanci vôbec netušia, ako funguje systém overovania prác, čo je to protokol originality a ako treba čítať a vyhodnocovať celý dokument vrátane čísla prekryvu. To by nemusel byť problém, poslanci nemusia byť znalí v takejto veci, no stačilo by len zachovať sa morálne. Hlavne, že poslankyne a poslanci mali na stretnutí s Kollárom na ich klube dobrú náladu a dobre sa zabávali.
„Ako opozičný poslanec bolo mojím cieľom, aby som čo najskôr vládu položil. Dnes z pozície predsedu vlády chcem, aby vláda vydržala,“ odkazuje Matovič. Inými slovami, Matovič ukazuje dvojaký meter. Hodnotové kritériá sú pre neho dôležité zrejme len ako rétorická rekvizita v opozícii a v kampani, v pozícii premiéra už nemá problém pošliapať vlastné sľuby i predchádzajúce vyjadrenia. Za sto dní už viackrát pošliapal predvolebné sľuby i programové záväzky.
Ak pred časom niektorí vrátane autora tohto textu označili Bugárov povolebný obrat za podvod na voličoch, potom rovnako možno Matovičov postoj pri porovnaní jeho opozičnej a predvolebnej rétoriky s terajším správaním označiť za podvod na voličoch.
Iste, pre premiéra sme len „múdrosráči“ a podľa jeho slov nás má „na háku“. No nielen v tomto krčmovom štýle, ale vôbec v jeho mocenskom správaní a v reakciách vidieť morálne pokrytectvo a mocenskú pýchu.
Pôvod dnešných slov dvojtvárnosť, pretvárka či pokrytectvo siaha do čias antického divadla, keď mali herci na tvárach masky, ktoré vyjadrovali, aké postavy či roly hrajú. Hercov nazývali grécky hypokrites, pričom ich masky sa stali symbolom dvojtvárnosti: herec mal svoju vlastnú tvár pokrytú inou tvárou. Vo viacerých jazykoch obmeny slova hypokrita, resp. jeho odvodeniny znamenajú pokrytec, pokrytectvo atď. Naše slová pokrytec či pokrytectvo vznikli zo slova pokryť, v zmysle onoho pokrytia tváre akoby maskou.
Ak sme naznačili aj syndróm mocenskej pýchy, aspoň na okraj poznamenajme, že postihuje niektorých ľudí nielen v politických špičkách, ale aj vo vrcholových pozíciách iných hierarchicky usporiadaných organizácií (vrátane cirkví). Skúsenosť hovorí, že mnohí, ktorí sa do mocenskej pozície odrazu vyšvihnú, sa „obvykle na moc veľmi rýchlo adaptujú“, naznačuje v úvode spomenutý František Koukolík.
Český neuropatológ sa nazdáva, že v pradávnych dobách, pre rané ľudské skupiny súperiace o zdroje mohlo byť takéto mocenské správanie útočných a normy prekračujúcich ľudí pre ich vlastnú skupinu evolučne výhodné, pretože ich činnosť bola zameraná zväčša na „nepriateľov“. Dnes by sa však politik mal správať inak než v archaických dobách, všakže. A ako dospelý jedinec by sa nemusel správať ako zaseknutý v pubertálnom veku.
Do akej miery ide „o poruchu morálneho rozhodovania ako zložku sociálne úspešnej psychopatie, alebo o naučený spôsob správania jedinca, ktorý psychopatom nie je, je však mocensky pyšný, závislý alebo posadnutý, by rozlíšilo len odborné vyšetrenie“, konštatuje český neuropatológ. Nateraz to necháme bez ďalšej úvahy.