Na otázku redaktora televízie Markíza, prečo neboli pustení na tlačovú konferenciu aj zástupcovia tlačených médií, generálny prokurátor Maroš Žilinka jednoznačne argumentoval priestorom: „Vidíte, aké sú priestorové možnosti Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na vykonávanie takýchto tlačových besied… Je vykonávaný priamy prenos… Aby sme tu neboli ako jeden na druhom ako ruksaky navešaní…“
Žilinka nijako nevyvrátil, že šlo o tlačovú besedu, dokonca sám použil tento termín. Neargumentoval, že by šlo o formát vyhlásenia a nie tlačovej besedy. Novinári mohli klásť otázky, takže to naozaj bol formát tlačovej besedy, samozrejme, s informovaním o zrušení obvinenia Pčolinského.
Argument priestorom a ruksakmi bol pochybný a nedôveryhodný už v okamihu, keď ho Žilinka vyslovil. Napokon aj samotná TA3 v záberoch kamier ukázala, že v miestnosti bolo miesta dosť a zmestili by sa tam ďalší novinári aj bez toho, aby boli jeden na druhom ako ruksaky navešaní. V minulosti sa na pôde generálnej prokuratúry robili tlačovky bez selektovania médií.
Žilinka v reakcii na otvorený list zástupcov dotknutých médií už tvrdil niečo iné. Kým na tlačovke argumentoval údajne malým priestorom „pre podobné tlačové besedy“, vo vyhlásení už argumentoval tým, že nešlo o tlačovú besedu ako formát poskytovania informácií, ale generálna prokuratúra „z dôvodu čo najefektívnejšieho informovania verejnosti zvolila formát vyhlásenia“. Takže už nie priestorové dôvody, ale údajne formát vyhlásenia a efektivita informovania.
Formát vyhlásenia nemá nič spoločné s počtom prítomných médií a rovnako aj nižší počet prítomných médií nijako nezaručuje vyššiu efektivitu informovania. Jediné, čo táto selekcia novinárov a médií zaručila, bolo zúženie priestoru pre nepohodlné otázky a konfrontáciu s vlastnými rozhodnutiami. Tak to svojho času robil Mečiar a po ňom aj Fico.
Kto chcel zabudnúť na Žilinkove klamné odpovede pri verejnom vypočutí a vysvetľoval si ich ako manéver, aby sa ako kandidát nevyšachoval, tomu to teraz sám Žilinka aj nechtiac pripomenul.
Na tú prvú situáciu by sa ešte ako tak dalo zabudnúť. No tento druhý prípad už kladie nové otázky a pochybnosti. Otázky typu, prečo sa tak správa a kam až je vo svojich nedôstojných reakciách a útokoch ochotný zájsť. A pochybnosti, či mu možno veriť, keď hovorí o práve a spravodlivosti. A nielen o tom, ale o čomkoľvek. Hoci aj o tých ruksakoch.