Po odlete pápeža Františka museli cítiť viacerí predstavitelia cirkvi nebývalú úľavu. Už dávno im nik nespôsobil toľko nepríjemností a potláčanej nervozity.
Teraz sa už môže všetko vrátiť do zabehaných koľají. Predstavitelia cirkvi, kresťanskí fundamentalisti i mnohí politici hrdiaci sa kresťanstvom budú citovať pápežove slová o modlitbe, o Bohu, o viere. Budú hovoriť o nadšenom privítaní hlavy katolíckej cirkvi, o veľkolepej udalosti, silnom zážitku a dojímavých stretnutiach.
Budú však diskrétne obchádzať všetky tie citlivé gestá, témy a vyjadrenia, ktoré ich museli znepokojovať, pri ktorých potláčali nervozitu a ktorými im pápež nastavil zrkadlo. Všetko to potrebujú nechať upadnúť do zabudnutia. Lebo popri veľkolepej cirkevnej udalosti a náboženskom zážitku to bolo najmä nastavenie zrkadla.
Pápežove stretnutia s prezidentkou a najmä súzvuk s ňou a srdečná atmosféra, to muselo poriadne znervózniť tých, čo o voľbe Zuzany Čaputovej hovorili ako o ťažkom hriechu a kopli si do nej zakaždým, keď mohli. Ale teraz tlieskali pápežovi a tvárili sa, že je všetko v poriadku. A pritom by zajtra boli schopní konať rovnako ako vtedy. A keď videli Bezáka s pápežom pri oltári, nervozita by sa dala krájať.
Tým, pre ktorých je sloboda bremenom a spája sa so samými nebezpečenstvami, tým, čo vnútrocirkevný dialóg chápu ako monológ vrchnosti a nekritickú poddajnosť podriadených, tým, čo dobrodružstvo slobody označujú ako niečo liberálne, odkázal, že „cirkvi, ktorá nedáva priestor dobrodružstvu slobody, hrozí, že sa stane rigidnou, uzatvorenou“. Lenže čo ak práve rigidná, uzatvorená cirkev mnohým z nich vyhovuje? Pretože je pre nich pevnou pôdou pod nohami, dáva im istotu a ich postavenie udržiava na piedestáli najmä v prostredí rurálnej cirkvi?
„Chcem, aby ste ľudí formovali k slobode, nie k rigidnej religiozite,“ povedal pápež kňazom a biskupom. Lenže čo v skutočnosti chcú mnohí z nich? Nie je to práve tá podoba religiozity, ktorú pápež (a nielen on) označuje ako rigidnú?
„Radšej mať všetko vopred stanovené, zákony, ktoré treba dodržať, bezpečnosť a uniformnosť, než byť dospelými kresťanmi a zodpovednými ľuďmi, ktorí myslia, kladú si otázky vo svojom svedomí a vedia aj spochybniť svoje predstavy.“ Toto je ako otvorená výčitka, ako úder priamo do srdca slovenskej cirkevnej reality.
Toto všetko muselo pichať pod rebrami, veď dlhé roky mnohí z kompetentných v prostredí cirkvi odmietajú všetko, čo vedie k dospelému kresťanstvu, k dospelej viere. Tých, čo hovoria a zmýšľajú práve tak, ako to teraz vyjadril pápež František, sankcionujú, umlčiavajú, odsúvajú na cirkevnú perifériu, označujú za liberálov. Že nie? To by arcibiskup Bezák bol stále v úrade a mal by podporu všetkých tých, ktorí sa teraz rozplývali nad pápežovou návštevou a recitovali s ním Vyznanie viery.
Nezabarikádovať sa „v pevnosti obranného katolicizmu“, nesúdiť a neobviňovať svet či iných, viesť dialóg, nezameriavať sa na seba, viesť ľudí k slobode, nie k rigidnej religiozite, tvoriť otvorenú cirkev, cirkev v dialógu.
Tušia vôbec všetci tí, čo pápeža počúvali, no najmä tí, čo s ním recitovali Vyznanie viery, čo všetko v praxi znamená? A tušia vôbec, aký je skutočný stav cirkvi na Slovensku? Pripúšťajú si realitu? Keby to tak bolo, toto všetko by pápež hovoriť nemusel.