Poľské noviny Tygodnik Powszechny kedysi uverejnili článok, v ktorom sociológovia prirovnali duševný stav poľskej spoločnosti k väzňovi, ktorý sa náhle ocitol na slobode: intenzívne o nej sníval, ale po dlhom čase strávenom v cele nevie, ako sa má v novom prostredí správať. Podobne Adam Michnik napísal, že život za komunizmu bol „život nevoľnícky, väzenský, ale bezpečný. Každý väzeň vedel dobre, kde bude spať a čo bude jesť. Život v podmienkach slobody je zároveň životom v riziku.“
Nová, slobodná spoločnosť je vždy výsledkom očistného procesu, dlhého zápasu a rozličných sporov: od sporu o slobodu a hodnoty až po spor o minulosť. Ťažkosti sú všeobecným a zákonitým javom. Avšak štátom dotovaný únos prezidentovho syna, vražda Róberta Remiáša, protiústavná a nezákonná privatizácia, zneužívanie tajnej služby, to už patrilo k bezpríkladnému a brutálnemu vybičovaniu autokratickej vlády, proti ktorej protestovať a vzdorovať znamenalo niesť kožu na trh a vystaviť sa riziku. Ako za socializmu, aj tu kto protestoval, bol vystavený riziku, kto mlčal, mal sa dobre. A má sa dobre aj dnes.
Lenže tvár je možné stratiť aj racionálne zdôvodneným mlčaním. Ochota spoločensky, právne, politicky, či jednoducho ľudsky pripustiť, udržiavať alebo tolerovať zneužívanie moci, krivdu, či nespravodlivosť je zradou slobody, pravdy i morálky. Len spoločnosť, v ktorej ešte zaznievajú hlasy volajúce po spravodlivosti, práve a solidarite má nádej na ozdravenie.
Kňaz a vydavateľ Michal Vaško nedávno napísal: „Naozaj nie je ľahké rozhodnúť, kedy spolupracovať s mocou, kedy sa vzoprieť a kedy ako pštros s hlavou v piesku vystrčiť radšej zadok… Najhoršie, ak povieme: to je minulosť. Z nevyjasnenej minulosti totiž vyrastá nejasná budúcnosť. V takom prípade rozprávky rozprávame deťom zbytočne, pretože dobro a zlo aj tak už nemá jasné farby, sú pomiešané tak, že je jedno, kto je aký, kto je s kým a proti komu. Dôležitý je len prospech. Tu a teraz. A poklona moci. Štátnej, cirkevnej, finančnej. Aj to je jedno.“
Šanca novembrových dní spred sedemnástich rokov stále trvá. Napriek mnohým bolestivým skutočnostiam nie je premárnená. Stále je tu výzva, čo s demokraciou a slobodou urobíme, ako jej porozumieme. Či bude dôležitý iba osobný prospech a poklona tej-ktorej moci, alebo či z tých historických novembrových udalostí dokážeme ďalej niesť a rozvinúť ich najhlbší zmysel, ktorý sa nám vtedy odkryl, v ktorý sme verili a dúfali a ktorý sa k nám stále prihovára ako nezničiteľná výzva.
(SME, 25. 11. 2006)