Keď Winston Churchill nadšene písal manželke, že zrejme práve zbohatli, pretože jeho maklér nakúpil akcie, ktorých hodnota sa rýchlo vyšvihla, netušil, že jeho nadšenie nepotrvá dlho. Ten príbeh je pomerne známy: koncom septembra 1929 na newyorskej burze ceny akcií začali klesať, obchody viazli, až napokon padla burza a prepukla kríza, ktorá niekoľkých významných finančníkov z Wall Street doviedla až k samovražde.
Vysoké spotrebiteľské úvery, ktoré mali vyriešiť problém medzi vysokou mierou ponuky a nízkou mierou dopytu, ako aj obrovský výber peňazí z bánk zakrátko priviedli až päťtisíc bánk v Spojených štátoch k bankrotu. Kríza zasiahla svetovú priemyselnú výrobu, čo znamenalo vysoký nárast nezamestnanosti. Zároveň však nastolila otázku nových pravidiel.
Keď brettonwoodska dohoda o novom finančnom systéme priniesla nové finančné inštitúcie a zlatý vek obchodu a ekonomického rastu, finančný sektor sa začal oddeľovať od hospodárskeho. Hoci prezident Richard Nixon po rokoch brettonwoodsky systém, už vyčerpaný, zrušil, oddeľovanie týchto dvoch sfér pokračovalo. Oddelené politiky finančných inštitúcií a hospodárskej sféry fungovali desaťročia, až kým sa opäť prejavilo pravidlo konjunkturálneho cyklu a nastolilo otázku ďalšieho fungovania.
Dnes na Slovensku zľava počúvame o zlyhaní ekonomického neoliberalizmu, a od konzervatívcov o etických príčinách krízy, ziskuchtivosti a chamtivosti. Ale na akých argumentoch tieto súdy stoja? Keď pritom nehovoríme o tom, že obdobia rastu a poklesu patria k vývoju trhovej ekonomiky, že konjunkturálne cykly patria k hospodárskemu vývoju a že hospodárske cykly v druhej polovici minulého storočia sa najvýraznejšie prejavovali práve v oblastiach silne ovplyvnených investíciami, nie je taká diskusia povrchná? Nie je potom téma krízy len lacným premostením k vlastným politickým či ideologickým témam?
Prepukla kríza preto, že sa zabudlo na etiku? Znamenajú hypotekárne úvery, poskytované aj rizikovým klientom, automaticky chamtivosť? Paradoxne, vo všetkom, čo niektorí spájajú s neetickosťou, chamtivosťou a ziskuchtivosťou, môžeme vybadať opak – opatrnosť a logickú zákonitosť. Existuje totiž čosi ako paradox racionálnej iracionality, čo sa na individuálnej úrovni javí ako racionálne a opatrné, súhrnne môže mať aj opačný efekt.
Konjunktúru majú slová ako korupcia, klientelizmus, kríza hodnôt. Lenže korupcia a klientelizmus boli aj za socializmu od podpultového predaja cez zdravotníctvo, školstvo, štátnu správu až po politiku. Korupcia, klientelizmus ani pokrivené hodnoty sa netýkajú len jedného režimu či politického systému. Otázka skôr znie, či fungujú formálne inštitúcie kontroly – polícia, justícia a verejná kontrola – médiá, tretí sektor. A tiež to, ako razantne sa im niektorá vláda snaží brániť, respektíve do akej miery ich akceptuje a sama používa.
V demokracii by inštitucionálna a verejná kontrola mali byť garanciou, že korupcia a klientelizmus nebudú štandardnou súčasťou fungovania štátu, spoločnosti a politickej elity. Tým dnešným slovom by teda mala byť „verejná kontrola“. U nás ju práve nemáme veľmi silnú, ale odhalenie káuz ako predaj emisií, nástenkový tender a ďalších svedčí o tom, že táto sféra kontroly predsa len je aspoň sčasti schopná zastať si svoju rolu.
Takže by sme nemali toľko hovoriť o etike v súvislosti so vznikom hospodárskej krízy, ale skôr v súvislosti s tým, čo sa dnes deje v politike a spoločnosti. A v súvislosti s krízou by sme sa mali dovolávať úlohy a zodpovednosti ekonómov a analytikov, ktorí, podobne ako pred vypuknutím veľkej hospodárskej krízy, ani teraz na hrozby dostatočne neupozornili.
Grécke „krisis“ znamenalo spor, rozhodnutie, a predstavovalo vrcholný bod kritickej situácie, moment, keď sa už treba rozhodnúť. Tento pôvodný termín má v sebe aj pozitívny aspekt – možnosť začať niečo nové.
Filozof Karl Jaspers hovoril o kríze ako o okamihu zmeny, ako o šanci na zmenu jednotlivca i spoločnosti. Takýmto spôsobom môžeme hovoriť aj o tej, ktorú zažívame teraz. Kríza otvára otázku nových koncepcií a pravidiel, napríklad o vyvažovaní vzťahu medzi trhom, štátom a občianskou spoločnosťou. Podmienkou je však prejsť od ideologických monológov k poctivej reflexii.
(SME, 7. 11. 2009)