Cez Berlínsky múr sa pokúsilo o útek za slobodou asi päťtisíc ľudí. Za necelých tridsať rokov si múr vyžiadal asi stoštyridsať obetí.
Po skončení druhej svetovej vojny bol Berlín rozdelený na štyri okupačné zóny. Z troch zón, americkej, britskej a francúzskej, vznikol Západný Berlín ako súčasť Nemeckej spolkovej republiky (NSR). Zo sovietskej zóny vznikol Východný Berlín ako hlavné mesto komunistickej Nemeckej demokratickej republiky (NDR).
Od roku 1949 do roku 1952 bol umožnený voľný pohyb občanov medzi týmito dvomi časťami Berlína. Od roku 1952 komunistický režim už neumožnil obyvateľom Západného Berlína vstup na územie Východného Nemecka. Celkovo však hranice ešte neboli hermeticky uzavreté. Z celého Východného Nemecka tak každý mesiac odišlo na Západ niekoľko desiatok tisíc obyvateľov.
Medzi rokmi 1949 a 1960 ušlo z východného Nemecka do Západného 2,6 milióna ľudí. Pred uzavretím hraníc denne emigrovalo 1500-1900 obyvateľov.
Rozdelenie Berlína
Po takomto masovom odchode východných Nemcov na Západ sa východonemecký komunistický režim rozhodol s tým skoncovať. V noci z 12. na 13 augusta 1961 predseda nemeckých komunistov so súhlasom prvého tajomníka Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Nikitu Chruščova hermeticky uzavrel východoberlínsku hranicu a vydal príkaz na osadenie dva metre vysokého ostnatého drôtu okolo celého Západného Berlína. Keď obyvatelia oboch častí Nemecka ráno vyšli do ulíc, zažili šok.
Túto nočnú prácu robilo pätnásťtisíc východonemeckých vojakov. Pred ostnatý drôt vykopali jeden až dvojmetrovú priekopu, aby sťažili prípadné pokusy o útek. Plot z ostnatého drôtu pravidelne kontrolovali príslušníci ľudových milícií. Medzi dvomi časťami Berlína zostal jediný hraničný priechod, a to stanica na Friedrichstrasse.
Zakrátko však miesto ostnatého drôtu vyrástla ešte väčšia prekážka: tri až štyri metre vysoký a 155 kilometrov dlhý železobetónový múr. Počas stavby tohto múru emigrovalo 85 východonemeckých vojakov a ďalších osemsto civilných obyvateľov. Na niektorých miestach ponechali aj ostnatý drôt, na iných postavili ešte aj druhý múr, čím sa vytvorilo prázdne pásmo, tzv. pásmo smrti.
Pri múre boli vojenské strážne veže, v prázdnom pásme rôzne signálne zariadenia, prekážky a všade psy. Na východoberlínskej strane stáli vojaci s nabitými zbraňami. Múrom bolo preťatých aj niekoľko ulíc. Múr na celé desaťročia rozdelil tisíce berlínskych rodín.
Prvé obete
Úplne prvý smrteľný prípad sa stal 22. augusta 1961. Na známej ulici Bernauerstrasse stál rad domov tesne pred deliacou líniou. Z jedného z nich 58-ročná Ida Siekmannová vyhodila cez okno na ulicu svoje osobné veci a potom vyskočila z okna v nádeji, že sa takto dostane na západnú časť. Skok, respektíve pád však neprežila.
Prvou násilnou obeťou bol iba osemnásťročný murár Peter Fechter, ktorý sa rok po stavbe múru rozhodol ujsť spolu so svojím kamarátom Helmutom Kulbeikom. Dňa 17. augusta 1962 ho zastrelili východonemeckí pohraničníci.
Fechter a Kulbeik mali jednoduchý plán: vyskočiť z jedného okna pri múre na Zimmerstrasse rovno do pásma smrti a potom dúfať, že sa im podarí preliezť ostnatý drôt (t. j. skutočnú hranicu) ešte skôr než po nich začnú strieľať. Kulbeik sa dostal na druhú stranu, no Fechtera zasiahla streľba východonemeckých pohraničníkov a zostal bezvládne ležať v pásme smrti.
Ľudia zo Západného Berlína zdesene sledovali tento útek, ale aj beznádejnú situáciu mladého Fechtera. Ten kričal o pomoc, no nik nemal možnosť dostať sa k nemu a pomôcť mu. Východonemeckí pohraničníci ho nechali ležať v kaluži krvi a dívali sa ako postupne zomiera. Asi po hodine vykrvácal. Fechtera potom pred zrakmi západných novinárov vojaci odniesli preč. Zo západnej strany mesta sa ozvalo skandovanie: „Vrahovia, vrahovia!“ Ešte v ten istý rok sa podarilo na Západ prepašovať fotografiu mŕtveho Fechtera.
Dnes sa na mieste, kde bol Fechter smrteľne postrelený, nachádza pamätník a tiež vydláždená biela čiara, pripomínajúca, že tadiaľ viedol berlínsky múr.
„Ich bin ein Berliner“
Dňa 22. júna 1963 prišiel na návštevu Západného Berlína americký prezident John Fitzgerald Kennedy. Z vyvýšenej plošiny sa díval na múr a vo svojej reči vyzval na rešpektovanie slobody. Svoju reč zakončil výrokom „Ich bin ein Berliner“. Vyjadril tým solidaritu so všetkými Berlínčami, nútenými žiť v rozdelenom meste a bez možnosti kontaktu medzi násilne rozdelenými rodinami.
Medzi obeťami aj deti
Zavraždenie Petra Fechtera priamo pred zrakmi slobodného sveta bolo pre komunistický režim v skutočnosti prehrou a tvrdou ranou. Celý demokratický svet bol pobúrený a komunistický režim túto tragédiu nemohol nijak zakamuflovať a už vôbec nie utajiť.
Napriek tejto tragédii pokusy o útek pokračovali a pohraničníci neváhali zakaždým strieľať. Mimoriadne brutálny prípad sa odohral aj v roku 1966, keď pohraničníci strieľali okrem dospelých aj na dve deti vo veku 10 a 13 rokov a zasiahli ich štyridsiatimi nábojmi. Vojenský veliteľ Východného Berlína strieľajúcich pohraničníkov vyznamenal.
Na stráži Berlínskeho múru stála beštiálna brutalita. Najmladšími obeťami na tomto mieste boli dve päťročné deti.
Najznámejším utečencom sa stal devätnásťročný pohraničník Conrad Schumann, ktorý ušiel ešte 16. augusta 1961 počas stráže pri ostnatom drôte. Jeho útek zachytil na fotografii Peter Leibing a táto fotografia sa stala jedným zo symbolov studenej vojny. Po páde múru sa Schumann vyjadril: „Až po 9. novembri 1989 sa cítim skutočne slobodný.“
K najznámejším útekom patrí aj útek skupiny ľudí, ktorí vykopali tunel do západného Berlína. Na vyvážanie zeminy mali k dispozícii iba malý drevený vozík, pričom to museli robiť tak, aby si v okolí záhrady, z ktorej začali kopať, nikto nič nevšimol. Útek sa podaril, hoci v poslednej chvíli pohraničníci tunel objavili.
Podobných tunelov bolo pod Berlínom niekoľko. V celom Východnom Nemecku bolo vykopaných dokopy asi 70 tunelov do Západného Nemecka.
Hoci niekoľko obyvateľov Východného Berlína začalo krompáčmi búrať múr už o niečo skôr, oficiálne sa múr začal búrať 13. júla 1989 a práce boli ukončené 30. novembra. Na niekoľkých miestach zostali kusy múra zachované ako memento a pripomienka niekdajších neslobodných čias.
Súdne procesy a zodpovednosť za streľbu na hraniciach
Ešte v januári 1989 šéf nemeckých komunistov Erich Honecker vyhlásil, že múr bude stáť ešte niekoľko sto rokov. Onedlho už musel Honecker odstúpiť.
Po zjednotení Nemecka ušiel aj s manželkou do Sovietskeho zväzu, aby sa vyhol súdnemu procesu za spoluzodpovednosť za smrť utečencov cez Berlínsky múr. Po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 požiadal na čilskom veľvyslanectve v Moskve o politický azyl. Ten však nedostal a po osobnej intervencii Borisa Jeľcina bol vydaný do Nemecka a postavený pred súd. Súdny proces sa začal roku 1993 a Honeckerovi hrozilo dlhoročné väzenie. Pre vysoký vek a zlý zdravotný stav napokon dostal milosť. Odišiel za dcérou a manželkou do Čile, kde roku 1994 zomrel.
Po roku 1989 bolo v Nemecku za usmrtenia na hraniciach odsúdených niekoľko vojakov a ich veliteľov. Roku 1996 bol odsúdený bývalý veliteľ pohraničných jednotiek NDR generál Klaus-Dieter Baumgarten na šesť a pol roka väzenia za viacnásobné zabitie i pokusy o zabitie ľudí utekajúcich z Východného Nemecka.
Odsúdený bol aj bývalý východonemecký predseda vlády Egon Krenz, ktorý niesol politickú zodpovednosť za rozkaz strieľať na ľudí pokúšajúcich sa ujsť cez hranice.
Memento a historická pamäť
V Berlíne je dnes niekoľko pamätných miest pripomínajúcich obdobie, keď bol život Berlínčanov vymedzený vysokým múrom. Najdlhšia zachovaná časť Berlínskeho múru, tzv. East Side Gallery na Mühlenstrasse dnes slúži ako memento a miesto historickej pamäti. Denne sem prichádzajú stovky nemeckých i zahraničných turistov, medzi nimi aj množstvo mladých ľudí.
Významným symbolom studenej vojny je Check Point Charlie na Friedrichstrasse, ktorý pripomína niekdajší najznámejší hraničný priechod rozdeleného Berlína. Pár metrov vzdialené Mauermuseum pripomína život v časoch železnej opony a príbehy ľudí, ktorí emigrovali na Západ.
Obľúbeným pamätným miestom mladých Berlínčanov je aj Mauerpark s tridsať metrov dlhou zachovaná časťou múru na Gleimstrasse v časti Prenzlauer Berg.
V máji 2010 bol na Bernauerstrasse odhalený pamätník Okná pamiatky (Fenster des Gedenkens). Do železnej steny sú vsadené sklenené tabuľky s fotografiami a menami obetí.
Podľa informácií Múzea Berlínskeho múru prišlo na hraniciach Východného a Západného Nemecka, teda nielen pri útekoch cez Berlínsky múr, v rokoch 1945-1989 o život 1347 ľudí.
Počet obetí priamo Berlínskeho múru je stále sporný. Okolo roku 2000 Pracovná skupina 13. august (podľa dátumu stavby múru) hovorila o najmenej 238 obetiach, na základe odlišných kritérií však Spolkový kriminálny úrad uvádzal až 262 obetí. Odvtedy sa robí detailné bádanie, oficiálne údaje dnes hovoria o 138 preukázateľných smrteľných prípadoch.
(Text bol uverejnený v knihe: Pollák, M. (ed.): Ploty, múry, hranice. Levoča 2017, s. 46-50)