Legendy a mýty o zbojníkoch mali v minulosti kompenzačnú funkciu: chudobní ľud si do nich projektoval túžbu po slobode, voľnosti a lepšom postavení, pričom účelovo prifarboval ich príbehy. Archívne dokumenty však dokazujú, že mýtické opisy zbojníka Jánošíka nezodpovedajú skutočnosti a že jeho vyzdvihované vlastnosti sú len literárnym prvkom a rétorickou okrasou romantických básnikov a národných buditeľov. Bádatelia jednoznačne tvrdia, že v archívnych spisoch niet nijakej zmienky o snahe naprávať krivdy a bojovať za spravodlivosť a že v Karpatoch bolo zbojníctvo zločineckou činnosťou.
Jánošík vstúpil do povstaleckého vojska Františka II. Rákócziho. V bitke pri Trenčíne sa dostal do cisárskeho zajatia, avšak aby sa vyhol väzeniu, prešiel do cisárskej armády. Dostal sa do posádky na bytčianskom zámku, kde sa zoznámil s väzneným zbojníckym kapitánom Uhorčíkom, ktorému pomohol ujsť. Jánošíkov otec požiadal o uvoľnenie syna z vojenskej služby, no podľa záznamov musel zaplatiť vysoké výkupné. Jánošík teda nepochádzal z chudobnej rodiny. S Uhorčíkom a jeho skupinou potom pašovali kone z Poľska a prepadli niekoľkých obchodníkov na Morave. Uhorčík zaučil mladého Jánošíka, prenechal mu vedenie skupiny, oženil sa a pod zmeneným menom sa usadil v Klenovci. Neskôr ho súdili, lebo ukrýval Jánošíka, a až pri súde, celkom náhodne, odhalili jeho totožnosť.
Karpatskí zbojníci si na vyššiu šľachtu netrúfali, a ak predsa, tak len výnimočne. Prepadávali bezbranných kupcov a remeselníkov, chudobnejších zemanov a majetnejších sedliakov. Preto neplatí ono „bohatým bral“. Mali svojich prechovávačov lupu, ktorí predmety triedili a predávali. V Terchovej to bol Jurajov brat Ján, v Klenovci Uhorčík. Jánošíka súdili za zbojstvá v piatich stoliciach na území dnešného Slovenska, tiež za zbojstvá na Morave a v Sliezsku.
Súdne spisy nepotvrdzujú ani rozdávanie ukradnutých predmetov chudobným, ako to traduje mýtus. Jediné, čo archívy potvrdzujú, je, že Jánošík obdaroval dievčatá v Terchovej prstienkami. Tento nepodstatný, no romanticky príťažlivý detail sa v ľudových spevoch neprimerane vyzdvihol, preto ľahko mohol vzniknúť falošný mýtus, že bohatým bral a chudobným rozdával. Keď sa jeho meno dostalo do jarmočných piesní, básnik Janko Kráľ hľadal zmienky o Jánošíkovi a Uhorčíkovi a zapisoval si ich. Tieto piesne prezrádzajú, že Jánošíka viedol k zbojstvu hlad, možnosť ľahkého obohatenia sa a neochota pracovať.
Štúrovcom sa však hodilo predkladať ľudu jeho agilnosť ako vzor a burcujúci prvok. Komunistom sa zas jánošíkovský mýtus hodil na ideologické okrášlenie ich počinov, predovšetkým poštátňovania. Nuž a nedávno sa opäť zaskvel premiér, ktorý s valaškou v ruke nazval Jánošíka prvým socialistom, lebo vraj „bohatým bral a chudobným rozdával“.
Ak dnes niekto hovorí o Jánošíkovi ako o hrdinovi a pripisuje mu ono „bohatým bral a chudobným rozdával“, slepo opakuje nepravdivý mýtus. Ten je pre plytkých rečníkov stále jednou z pohodlných rétorických rekvizít. No socializmus a jánošíkovská zlodejina majú niečo spoločné – chcú brať predovšetkým tým bezbranným a úlovok pridať svojim.
(SME 17. 10. 2007)