Kríza a sebaklam

Mnohí myslitelia oprávnene hovoria o kríze súčasného sveta i myslenia, respektíve o jeho povrchnosti. V tejto kríze hrozí, obrazne povedané, návrat onoho chaosu, z ktorého sa kultúra kedysi pradávno vyformovala. Pre mnohých sa slová o kríze kultúry (v najširšom zmysle slova) môžu zdať ako zbytočné a panické výkriky niekoľkých intelektuálov. V skutočnosti však nemožno poprieť, že stopy chaosu, odsúvania kultúrnych hodnôt a podobne už začínajú byť jasne prítomné a ohrozujúce, hoci ich ako ohrozenie nepociťujeme. Obstáť v tejto situácii je najhlbšou požiadavkou ľudského bytia. V dávnych kultúrach a náboženstvách archetyp vrchu symbolizuje nielen vykročenie k niečomu vyššiemu (obety Bohu, či božstvám na vyvýšených miestach), neskôr aj mystický výstup, ale aj vystúpenie, vyformovanie kultúry z chaosu.

Latinské slovo traditio je späté so slovom trado, ktoré znamená odovzdanie, ďalej rozprávanie. A to znamená nezabúdanie, respektíve pamätanie. Pokým takto pamätáme na hlbšie súvislosti ľudského bytia a života, pokým si pripomíname zmysel a hĺbku overených hodnôt, pokračujeme vo vystupovaní kultúry a myslenia čoraz vyššie na tom pomyselnom vrchu a nie sme ohrození zabúdaním. V okamihu zabúdania na tento hlbší rozmer, alebo jeho vytláčania na okraj, ohrozujeme sami seba.

Koreň gréckeho slova idea naznačuje bdelosť, poznanie, videnie. Dávny latinský jazyk obnovil ešte dávnejší sanskritský koreň „vid“, ktorý nájdeme v slovách spojených s videním (napríklad slovo video). Skutočne vidieť tak znamená byť bdelý, poznávať a tým aj zanechávať povrchnosť. Už Platón hovoril, že kto si spomína na dávne poznanie, vstupuje do pôvodnejšieho, vyššieho sveta a má na ňom účasť. A to nemusí znamenať len spomínanie si na ten známy platónsky svet ideí, ale aj na idey a poznanie dávnejších vekov, na ich múdrosť a skúsenosti. Takéto spomínanie nie je pasívnym spomínaním, ale v najvyššej miere aktívnym a tvorivým. Lenže k tomu je potrebné pokorne si priznať, že nemusíme byť práve my tí najmúdrejší a že sa máme a môžeme učiť od druhých – od tých, ktorí nás v priebehu vekov predišli a zanechali nám stopy i ovocie osobných i dejinných skúseností, niečo zo svojho myslenia, hľadania, poznávania, ako aj od tých, ktorí kráčajú spolu s nami a hľadajú a pripomínajú hlbšie a zmysluplnejšie súvislosti sveta a života a z nich vychádzajúcu víziu krajšieho a lepšieho sveta pre všetkých.

Ak sa chceme vrátiť k zmysluplnejšej kultúre života, musíme mať odvahu nazrieť a načrieť hlbšie. Augustinus Aurelius pred stáročiami pripomínal, že ono vyššie sa nachádza na dne nášho vedomia a zároveň upozorňoval na tragickosť toho, keď naň zabúdame. No ako vraví, kedykoľvek ho môžeme vytiahnuť späť z hlbín zabúdania.

Lenže napríklad aj dnešný svet slovenskej politiky nás presviedča, že hlbší príbytok ľudského ducha nie je potrebný, že stačí ono politikum v jeho vulgárnej podobe, že politika je najbezpečnejšia a najrýchlejšia cesta ku kariére i bohatstvu a že v nej ani ľudská slušnosť, úcta, či pravda nehrajú podstatnú rolu. A že v nej nemá miesto ani schopnosť človeka ospravedlniť sa. Pretože slovenský politik dnes vystupuje ako neomylná veličina. Hlavne nech poslušne slúži strane a vláde. Keď si však na takýto falošný svet zvykneme, v jeho ovzduší sa potom reči o kríze kultúry, či politickej korektnosti v tom najširšom zmysle slova môžu zdať ako panické výkriky niekoľkých nespokojných intelektuálov. Lenže toto je jeden z najhorších sebaklamov.

(Domino efekt 40/2007, s. 42-43)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs