Keď v roku 2009 slovenskí fanúšikovia oslavovali víťazstvo našich futbalistov v Prahe nad Českom, tribúnami sa nieslo „My sme tu doma!“. Vypovedalo to akoby o zámene rolí medzi domácimi a hosťami a znelo to takmer až recesisticky. Výsledkom zaskočení pražskí diváci to chápali a český obranca Jankulovski po zápase poznamenal, že chvíľami mal pocit, že sa hrá na Slovensku. Tento pokrik sa niesol na Letnej, aj keď žilinskí fanúšikovia oslavovali víťazstvo nad Spartou.
Ako od vyholených hláv
Dnešný hokejový pokrik je však o niečom inom. Začala to upútavkou verejnoprávna Slovenská televízia, následne sa upútavka začala šíriť na sociálnych sieťach. Proti hokejistom v slovenských dresoch stoja antickí bojovníci. Jeden z bojovníkov po strete so slovenským hokejistom padá na ľad, hráč v slovenskom drese sa nad neho skloní a agresívne zreve: „My sme tu doma!“ Keby nešlo o video Slovenskej televízie, mohlo by sa zdať, že táto stupídnosť pochádza z dielne kotlebovských vyholených hláv.
Oproti víťazným pokrikom slovenských fanúšikov v Prahe je to už nebezpečný obrat. Čo má spoločné takáto zvlčilosť so športom? Ako chcú verejnoprávna inštitúcia a hokejový zväz propagovať myšlienku fair play, keď miesto športového ducha a úcty propaguje agresivitu, neznášanlivosť, hrubosť? A kto je tu vlastne doma? My diváci? Ukazujeme súperom a ich fanúšikom, že im neželáme, aby sa tu cítili ako doma? Alebo cudzincom, ktorí u nás pracujú alebo sa sem prisťahovali? Alebo ono „my“ sú slovenskí hokejisti, ktorí ako veľké hviezdy pripravili slovenskému hokeju fiasko?
Nejde iba o nevkus
Žiadna z hokejových veľmocí si nikdy nepotrebovala posilňovať svoje sebavedomie takouto ritualizáciou výkonu a úspechu či takouto rétorickou surovosťou. Čo urobia verejnoprávne médiá a čo urobí spoločnosť, keď v niektorom kúte Slovenska budú o nejaký čas pochodovať vyholené hlavy a za pokriku „My sme tu doma“ útočiť na iných? Alebo ak sa toto heslo objaví ako nacionalistický pokrik pri rozdúchavaní neznášanlivosti a v útokoch proti národnostnej menšine? Nebude potom už neskoro? Pretože tu nejde len o neskrývaný nevkus. Tento pokrik na domácej scéne má v sebe až priveľký ničivý potenciál.
Agresívne športové heslá, ktoré so športom nemajú nič spoločné, iba prehlbujú riziká a následne aj strach. To, čo pre jedných umocňuje ich subjektívny zážitok, môže sa pre druhých stať ohrozením. Kolektívne emócie zo zaplnených arén sa ľahko prenesú do kolektívnej agresivity. Aj zo zdanlivo neškodného a čisto športového pokriku sa môže stať nástroj tých najhorších vášní vybíjajúcich sa na uliciach proti druhým. Niektoré heslá a pokriky skandované ľahkovážne a bez rozmyslu sú jednoducho nielen nevkusné, ale aj spoločensky nebezpečné. Od „My sme tu doma!“ je už len krôčik k „Nezavadzajte tu!“
(SME, 11. 5. 2011)