Vlani v októbri ste prišli do Košíc, aby ste tu pokračovali v basketbalovej kariére. Neprišli ste do najlepšieho slovenského tímu, ale do mladého, menej skúseného, ktoré trpezlivo vychováva talenty. Boli ste oporou, odovzdávali ste svoje skúsenosti, diváci si Vás obľúbili. Strávili ste tu jednu sezónu, mali ste v pláne zostať aj ďalej.
Mnohí sme však boli šokovaní tou nepríjemnou udalosťou, ktorá sa Vám nedávno stala. Keď Vás vystrihaní mladí muži v centre mesta slovne napadli len preto, že ste tmavej pleti, a potom ste pred nimi museli utekať a márne ste volali o pomoc, bol to Váš prvý nepríjemný zážitok v našej krajine i v meste, ktoré sa aspoň na krátky čas stalo Vaším druhým domovom. Tri roky ste hrali v Nemecku a nič podobné ste nezažili. Až tu, na Slovensku. A ja sa pýtam, ako je možné, že človek sa nemôže cítiť bezpečne už ani v centre mesta?
So zahanbením som čítal Vaše slová, že keď ste vbehli do istej reštaurácie a volali ste o pomoc, nik sa ani nepohol a „ľudia sa iba prizerali, akoby sledovali televíznu šou“. Nuž takí sme my, zväčša sa iba prizeráme. Nehasíme veci, kým nás nepália, kým sa bolestivo nedotýkajú nás samých alebo niekoho z našich blízkych. Manažérovi podniku, ktorý Vás ochránil, i policajtom, ktorí útočníkov chytili, však patrí vďaka.
Žiaľ, kým tolerujeme neznášanlivosť, nemôže to tu vyzerať ináč. Každý nenávistný a nacionalistický výstup politika s primitívnym slovníkom posilňuje sebavedomie takých ľudí, akí na Vás zaútočili. Rozsievanie neznášanlivosti plodí ďalšiu neznášanlivosť. Je nám ľúto, že ste to museli zažiť osobne. Hoci sa takéto niečo môže stať kdekoľvek na svete, a nie len ľuďom tmavej pleti, neznamená to, že sa tým dá ospravedlniť, čo sa stalo práve Vám a práve u nás. Právom sa môžete pýtať, ako je možné, že po podobných incidentoch nezaznie ich verejné odsúdenie, ako je možné, že sa tvárime, akoby sa nič vážne nestalo. A ja sa tiež pýtam, čo všetko sa ešte musí stať, aby sme pochopili, že tolerovanie slovného násilia v politike, či politickej vulgárnosti vedie k posilneniu sebavedomia násilníkov, k narúšaniu medziľudských vzťahov a podobne a že sa to všetko v skutočnosti obracia proti nám všetkým?
Napriek tomu, čo sa stalo, asi nie som sám, kto by Vám rád povedal: hanbíme sa za to, že sa Vám u nás niečo také prihodilo, a je nám to ľúto. Boli by sme neradi, keby ten posledný pocit, ktorý si z našej krajiny odnesiete, bol pocit, že sa sem už radšej nikdy nevrátite. Napriek všetkému, Denise, rozhodnite sa hrať tu aj ďalej a odovzdávajte svoje športové skúsenosti a schopnosti u nás aj naďalej. Som si istý, že pri ďalšom vstupe na košickú palubovku zažijete nevídaný aplauz.
(SME, 19. 4. 2008)