Matovičova polhodinka u Braňa Závodského bola opäť jedným z tých vyšších stupňov psychózy. Špecialisti z odboru psychiatrie by to vedeli špecifikovať presnejšie, preto túto disciplínu nateraz prenecháme im.
Útočí proti prezidentke, ktorá vraj „dosť masívne bojovala proti pomoci rodinám“, čo je, samozrejme, bohapustá lož. Keď moderátor túto lož odmietne a skonkretizuje, s čím hlava štátu nesúhlasila a že aj Ústavný súd jej dal za pravdu, obyčajný Matovič arogantne povie, že jej nedal za pravdu.
Útočí na vládu, ktorá vraj nie je vládou odborníkov (tvrdí ten, – pripomeňme to zas a znova -, kto nebol schopný riadne a čestne napísať ani len diplomovku a k titulu sa tak dostal podvodom), pretože keby boli odborníci, od prvého dňa by makali. Útočí na moderátora, ktorý ho vraj nepočúva – a povie to po tom, ako donekonečna opakoval svoje sprostosti. Zas a znova hovorí o sebe, čo mu pripomenie aj moderátor, ktorý zachovajúc si zmysel pre slušnosť nepovie, že je to už prejav patologického narcizmu a chorobného očarenia sebou.
Pri konkrétnej a vecnej otázke sa len cynicky usmieva. Inokedy nenechá dopovedať otázku, ale neuroticky skáče do reči a kým moderátor niečo hovorí, on si súčasne trepe svoje. Vymyslí si konštrukciu, moderátor sa na ňu zrozumiteľne spýta, na čo on povie, že moderátor podsúva lož. Keď ako bývalý minister financií dostane otázku, kde by hľadal potrebné financie, povie: viem, ale nepoviem.
V duchu komunistického boja proti triednemu nepriateľovi (ktorého si najprv, samozrejme, treba vymyslieť a následne na neho ukázať prstom) útočí na novinárov, pričom prívlastok progresívni už opakuje ako mantru. S riadnou dávkou ľútostivého stihomamu vraví, že „tri roky nadbiehajú Ficovi a búšia do OĽaNO, do Matoviča, aby odstavili týchto ľudí, aby prišli k voľbám“.
Povie, že „ak nebudeme mať 70-80 percentnú účasť, tak sa zobudíme 1. októbra do totality“. Nevie však povedať, prečo si myslí, že vysoká účasť automaticky bude znamenať záchranu demokracie. Logická otázka ho nezaujíma, lebo účel je celkom iný a on pozná len „logiku“ demogagógie, útokov a lží.
Takýto človek sa nehanbí. Necíti zahanbenie. „Tým, čo sú bez hanby, je všetko jedno,“ pripomína holandský historik a spisovateľ Rutger Bregman v knihe Ľudskosť. Konštatuje, že „vždy budú existovať ľudia, ktorí nedokážu cítiť hanbu – či už preto, že sú omámení mocou, alebo preto, že patria medzi tú malú menšinu ľudí s vrodenými sociopatickými črtami“. Otázka však je, „prečo sa egomaniaci, oportunisti, narcisti a sociopati neustále dostávajú do čela“, respektíve „ako je možné, že vždy nejako dovolíme, aby nám vládli jedinci, ktorí sú úplne bez hanby“.
Znovu to treba zopakovať: Robert Fico a Igor Matovič sú úplne rovnakí v štýle politiky, spôsobe vystupovania a v devastovaní politickej kultúry. Rovnakí v sebapotvrdzovaní, nekultúrnosti a manipuláciách.
Po tom, ako sa Matovič správal v uplynulých rokoch a čo predvádza aj dnes, každý, kto mu tlieska a tiež každý, kto bude kandidovať u neho, vlastne potvrdzuje, že mu nevadí vulgarizovanie politiky, demagógia, šírenie lží a útokov. Teda iba v tomto v prípade, totiž, keď sa takto správa „náš človek“. V prípade Fica takéto spôsoby kritizujú, ale ich idol sa tak správať môže. Nazýva sa to partajníctvo. Je to postoj, keď to, čo kritizujete na správaní lídra inej strany, v správaní vášho lídra ospravedlňujete. Ten vlastne môže všetko. Aj to, čo iný nie. Lebo on je „náš človek“. A to je rovnako obludné a devastačné ako to, čo daný politik predvádza.