Keď v novembri 1989 došlo k vytúženej zmene režimu, boli sme viac obklopení nadšením a politickou naivitou, než reálnym videním vecí. Bol to čas, v ktorom určite každý konal tak, ako najlepšie vedel a vládal. Stali sa aj naivné politické chyby, ktoré si s odstupom času priznali aj ich aktéri, ale to je už prirodzená daň za takéto udalosti. V každom prípade sme mali nádej, že sa s komunizmom nejak vysporiadame a hoci tápajúc, ale zmysluplne vykročíme v ústrety novej budúcnosti. Čo dnes ohrozuje našu nádej?
Zabudnúť a potlačiť
Neraz prepadáme ilúzii, že dejiny píšu víťazi. Pravda však je, že dejiny sú dejinami slabých a bezmocných, dejinami premožených, dejinami obetí.
Spoločnosť, ktorá sa vzdá konštitutívneho solidárneho spoločenstva s obeťami dejín, nebude slobodná a stane sa ochrnutou a ľahostajnou aj voči obetiam súčasných dejín. Ak sa máme stávať subjektmi tvárou v tvár dnešným výzvam, musíme zostať subjektmi aj v rozhodnom odmietaní nezáujmu a ľahostajnosti voči obetiam, a tým aj voči tvorcom a spolutvorcom týchto dejín a ich obetí. Ako píše teológ Johann Baptist Metz, „zabudnúť a potlačiť túto otázku… je však hlboko nehumánne. Pretože to znamená zabudnúť a potlačiť minulé utrpenie a bez odporu sa vydať jeho nezmyselnosti.“ Veľké slová ako sloboda, právo či spravodlivosť sa potom vyprázdňujú a stráca sa ich obsah, zmysel i hodnota. Svet tak činíme neprehľadným a dejiny vyprázdňujeme, zbavujeme obsahu.
No v čase, keď morálka i politika sú podriadené peniazom a moci, je nutné opakovane pripomínať spojenie etického života a budúceho vývoja, mravnú spojitosť príčiny a následku, vyzývať k etickej zodpovednosti za priebeh dejín. Nová spoločenská prax nemôže len symbolicky zastupovať a vyjadrovať novú dejinnú skutočnosť; ona sama musí byť jej vyjadrením a naplnením a musí oslobodiť mlčanie nad minulou dejinnou skutočnosťou.
Hlboká súvislosť
Falošný pokoj od nás žiada, aby sme sa viac nevracali k tomu, čo bolo, pretože to bolo nepríjemné a bolestivé a ťažko sa s tým vysporiadava, ale aby sme urobili čiaru za tým, čo bolo, a začali odznovu. Skutočný pokoj a spravodlivá spoločnosť však vyžadujú politickú jasnosť a dôslednosť, a na druhej strane zodpovednosť za konanie. Iba tak stojí spoločnosť na pevných základoch a môže budovať svoju víziu a étos.
Jozef Tischner kedysi napísal: „Medzi skúsenosťou nádeje a vnímaním priestoru ľudského života existuje hlboká súvislosť. Ten, kto má ozajstnú nádej, vidí pred sebou otvorený priestor popretínaný cestami, ktoré ho vyzývajú na pohyb. Pútnikom je ten, kto vďaka nádeji využíva priestor.“ S nádejou sme kedysi vykročili k novým horizontom našich dejín. Neskôr sme opäť s nádejou očakávali nový, „modrý“ začiatok a pomenovanie a odsúdenie toho, čo bolo evidentne zlé a odsúdeniahodné. Dnes sme už však zo zápasu o hodnoty, etickosť, či spravodivosť akosi unavení. Ale čo je horšie, nemorálnosť vo vzťahu k minulosti spochybňuje charakter súčasnosti.
Publicista Jozef Brna výstižne tvrdí: „Otázkou zostáva, či amnestovanie štátom podporovaného zločinu tajnou službou je legitímnym právom vládcu krajiny… Ide o výsadu, ktorú môže politik premeniť na štátnický čin alebo núdzový manéver na odvrátenie existenčnej hrozby.“ Toto je dilema, na ktorej vyrástli debaty v rovine práva aj morálky. Čo je horšie, že s amnestovaným zločinom sa spája čin omnoho hroznejší – vražda nepohodlného svedka, na umieranie ktorého prihliadali príslušníci tajnej služby. Môžeme súhlasiť s Pavlom Minárikom, že „nie je možné nechať takúto nemravnú amnestiu, ktorá s vysokou pravdepodobnosťou amnestovala nositeľov štátnej moci“. Zostáva trpkou skúsenosťou, že rolety spravodlivosti zostanú naďalej stiahnuté.
Ak tieto skutočnosti necháme ticho preplávať prúdom času, spoločnosť si ponesie svoje traumy ďalej, bude síce napredovať ekonomicky úspešne, ale bude stáť na hlinených nohách a obsah slov ako demokracia, právo, sloboda, či spravodlivosť sa bude ďalej vyprázdňovať. Ospravedlňovanie ochromenej vôle vedie k zneisteniu o zmysle týchto pojmov. A vyvoláva obavu, že podobné konanie i následné postoje sa môžu kedykoľvek v inej konštelácii pohodlne zopakovať. A vážne ohrozuje našu nádej.
(SME, 27. 5. 2005)