Po návrate zo zahraničia museli ísť – bez možnosti stráviť karanténu doma – do povinnej štátnej karantény. Ústavný súd neskôr vyhlásil, že bola protiústavná. Vláda sa však občanom neospravedlnila. No nielen to, štát ešte aj posielal týmto občanom faktúry. Mnohým reálne hrozilo, že na ich dvere zaklope exekútor.
Okrem toho štát pendlerov doslova šikanoval. No a k tomu si tí, čo bývajú alebo pracujú v zahraničí, od arogantného Matoviča vypočuli čosi o štekajúcich psoch.
Takúto situáciu zažili mnohí po vypuknutí pandémie covid-19.
Niektorí z toho mohli mať traumu a dodnes nespracované šrámy na duši. Nehovoriac o tom, že vláda ničila dôveru občanov, čo sa nakoniec potvrdilo aj v prieskumoch: v rekordne rýchlej a rekordne vysokej strate dôvery.
Slovensko napokon patrilo ku krajinám s najhoršie zvládnutou pandémiou.
Alebo si spomeňme na urážlivé a arogantné vyjadrenia Mikulca a Hegera na adresu občanov odhodlane pomáhajúcich v čase veľkej vlny odídencov z Ukrajiny. Teda na adresu tých, ktorí vtedy suplovali neschopnosť vlády (štátu).
Mohli by sme pokračovať vo výpočte podnetov, ktoré mohli mnohým spôsobiť traumu, frustráciu, zlé zážitky a zanechať stopy na dlhší čas.
Otázka je, ako sa s takýmito sklamaniami a frustráciami vysporiadať? Ako ich spracovať? A dá sa v tomto kontexte hovoriť o odpustení?
Neľahká situácia
Toto všetko sú noví, doposiaľ nezakúsené situácie. A vôbec nie ľahké.
Pripomeňme si, že odpúšťanie je osobný, hlboko vnútorný akt v interpersonálnych vzťahoch (ak dáme bokom teologický a náboženský význam). To znamená odpúšťam tomu, kto ma urazil, spôsobil mi krivdu, nespravodlivosť a pod. Vždy je tam druhá strana s osobným dotknutím mojej osoby.
Problém uvedených situácií je v tom, že sú spojené s politikou či politickými rozhodnutiami, so správaním sa politikov a sú všeobecné, hoci dotknuté osoby ich prežívali osobne, v osobnej životnej praxi a s veľmi osobnými negatívnymi emóciami.
A práve tu je problém. Preto aspoň zopár poznámok, ktoré by mohli pomôcť alebo inšpirovať.
Neanalyzujte veci donekonečna
Kým budeme veci donekonečna analyzovať, budeme sa hýbať v bludnom kruhu negatívnych emócií a spomienok na minulosť. K duševnému zdraviu sa nedopracujeme.
To však neznamená, že máme zabudnúť. Najmä v náboženskom prostredí sa niekedy hovorí, že odpustiť znamená zabudnúť. Potom je výsledkom vnútorné napätie a ďalšia frustrácia.
Pamäť máme na to, aby fungovala. Odpustiť vonkoncom neznamená zabudnúť. Aj keď časom aj takéto spomienky blednú, čo je prirodzené. Odpustiť znamená, že hoci si dané konanie pamätám, nie som otrokom sebaľútosti ani túžby po pomste, nevŕtam sa donekonečna v minulosti, ktorú už beztak nezmením. Som oslobodený od negatívnych emócií.
To neznamená, že sa vzdávame nároku na nápravu vecí. Nároku na spravodlivosť, slušnosť či zodpovednosť.
Mimochodom dávne národy si pripomínali krivdy a neprávosti, ktoré zažívali napríklad v otroctve. Ale nepripomínali si ich s túžbou po pomste, ale ako súčasť histórie a osobnej i kolektívnej pamäti. Ako skúsenosť, ktorá ich viedla k múdrosti a poznaniu.
Je to ako po operácii: nejaké tie jazvy či stopy po rane zostávajú, ale organizmus je už zdravý.
Niekedy je však pohodlné točiť sa v bludnom kruhu zranení a opantávať sa pocitom obete. Pretože to umožňuje ukazovať prstom na druhých a zotrvávať v negatívnych emóciách. No čím dlhšie v tom zostaneme, tým horší dopad to môže mať na naše duševné zdravie.
Buďte trpezliví
Ono to však nie je vždy také jednoduché, ako sa to najmä v religióznom prostredí neraz prezentuje. Odpustenie nie je racionálne rozhodnutie vykonateľné akoby šibnutí prútika. Je to niekedy dlhotrvajúci duševný proces, s ktorým nám môže pomôcť aj psychológ, pretože je to spôsob spracovania traumatizujúcej situácie a vyrovnania sa s ňou. Je to proces a má niekoľko krokov. Niekedy pritom stačí, ak sa o danej skúsenosti jednoducho rozprávame s niekým, komu dôverujeme (a kto nebude z falošnej slušnosti pritakávať na naše negatívne emócie).
Odpustenie či spracovanie danej situácie a vyrovnanie sa s ňou znižuje náš hnev, úzkosť a vnútorné napätie. Znamená, že už nie sme ovládaní negatívnymi emóciami. Je to emocionálne uzdravenie. Už z toho je zrejmé, že to nie je okamžite vykonateľný racionálny úkon, ale má svoj proces a vývoj. A bez trpezlivosti to nejde.
Isteže sú okamihy, keď odpustenie nastane v momente, akoby silou vnútorného osvietenia. Ale to sú výnimočnejšie okamihy.
Bežne ide o proces spracovania a vyrovnania sa so zranením, sklamaním a podobne, na konci ktorého je stav, ktorý môžeme označiť ako odpustenie. Takže v mnohých prípadoch je odpustenie výsledkom dlhšieho procesu spracovania situácie, nie začiatkom. To znamená, že sú situácie, v ktorých sa musíme učiť, ako odpustiť, ako spracovať konkrétnu situáciu, ako sa s ňou vyrovnať.
Politické odpustenie
Odpustenie je hlboko vnútorný osobný akt. Slobodný a nevynútiteľný. Má však miesto aj v politickej sfére? V priestore, kde nejde o vzťah medzi dvomi osobami, ale medzi politickými subjektmi?
Môže mať udalosť či gesto odpustenia takúto inštitucionalizovanú podobu? Nebude len teatrálnym gestom a cynickým politickým kalkulom?
O tzv. politickom odpustení sa začalo uvažovať po druhej svetovej vojne v súvislosti s holokaustom. Uvažovali o tom poprední filozofi ako Derrida, Jankélévitch a ďalší. Boli to zároveň morálno-filozofické úvahy a diskusie o tom, či možno neodpustiteľné zločiny odpustiť alebo nie. Tieto diskusie postupne otvorili priestor na uvažovanie o téme odpustenia aj v bežnejšom kontexte politiky, teda mimo krajných situácií.
Ide o prenesenie odpustenia do politickej sféry, teda o inštitucionalizovanie odpustenia. Diskusie boli a sú o tom, či je takéto odpustenie možné a aké sú jeho hranice.
O tzv. politickom odpustení som pred časom písal na inom mieste v súvislosti so situáciou, keď Igor Matovič Matovič prehlásil, že odpúšťa svojim koaličným partnerom a požiadal ich tiež o odpustenie. Pre účel tohto textu okrem zopár vyššie uvedených poznámok preto stačí už len poznamenať, že politické odpustenie vyvoláva pochybnosti (napríklad z dôvodu možného strategického kalkulu), preto je vhodnejšie hovoriť o zmierení.
Práve zmierenie je adekvátny postoj i termín pre podobné situácie. Avšak takéto zmierenie sa spája so záväzkami. Napríklad so záväzkom neopakovať spôsob správania, ktorý viedol k danej situácii.
Arcibiskup Desmond Tutu napísal knihu Bez odpustenia niet budúcnosti. Opisuje proces zmierenia a vysporiadania sa s minulosťou (apartheidom) v Južnej Afrike. Katolícky kňaz Ubald Rugirangoga napísal knihu Odpustenie oslobodzuje. Je to fascinujúci príbeh uzdravenia a zmierenia po rwandskej genocíde.
Obe knihy opisujú dlhý proces vysporiadania sa s minulosťou, uzdravenia spoločnosti a jednotlivcov v nej. Alebo inak: proces zmierenia. A práve o to ide.
Môžeme sa poučiť
Späť k našej téme naznačenej na začiatku textu.
Takže čo v situácii, keď máme ako občania hnev, frustráciu, cítime sa dotknutí slovníkom politikov? Toto nie je otázka primárne odpustenia, ale skôr otázka, ako spracovať danú situáciu a ako sa s ňou vyrovnať, aby človeka traumatizujúco neprenasledovala a vnútorne nerozkladala.
Ide teda o to, ako spracovať hnev, sklamanie a frustráciu (a sme späť pri tomto vnútornom procese). A potom aj o to, aký postoj zaujať k takýmto politikom (žiadalo by sa povedať: nevoliť ich). A tiež, ako sa z daných situácií naozaj poučiť.
P.S. Uvedomujem si, ako jednoducho sa to hovorí, resp. píše, no celkom iné to je, keď si pomyslím na tých, ktorí v čase pandémie pre zákaz návštev v nemocniciach nemohli navštíviť ani svojich (nie na covidových oddeleniach) umierajúcich najbližších a nemohli sa s nimi rozlúčiť. To bolo to najneľudskejšie rozhodnutie, pri ktorom je namieste otázka, či to vôbec možno odpustiť. A verte, že veľmi dobre viem, o čom hovorím. Žiaľ.