Politici chtiac nechtiac vytvárajú vzorce správania sa. Preto je dobré, ak politik vyzýva k slušnosti. V prípade Bélu Bugára to má však jeden háčik. Vlastne dosť veľký.
Niekedy sa stačí lepšie započúvať a zistíme, že nejeden z tých, čo sa oháňajú slušnosťou a vyžadujú ju, v skutočnosti chce iba to, aby sa tí druhí správali podľa jeho predstáv. V takom prípade je to obyčajná manipulácia.
Slušnosť patrí medzi univerzálne morálne hodnoty, medzi základné pravidlá ľudského spolužitia. Pod slovom slušnosť môžeme rozumieť vnútorné uspôsobenie človeka, vnútorný postoj prejavujúci sa všeobecne prijateľným spôsobom správania sa, teda podľa etických noriem.
Slušné je nielen poďakovať, či pozdraviť, čomu sa učíme už v detstve, ale slušné je aj dodržať verejne dané prísľuby, a to aj za cenu straty núkajúcich sa výhod. Dodržať slovo je všeobecne prijateľný spôsob správania. Oproti tomu konanie, ktoré je v príkrom protiklade s tým, čo bolo predtým verejne viac razy prisľúbené, je podvod a nemožno ho považovať za všeobecne prijateľný spôsob správania sa, a teda ani za slušnosť. Nech je vaše slovo „áno“ áno a „nie“ nie – tento imperatív je starý dvetisíc rokov.
Slušné je trvať na pravde a spravodlivosti, nie podávať si ruku s tými, čo z obete robia páchateľa (kauza Hedviga Malinová). Slušné je nástojiť na spravodlivosti, nie kryť podvody a zlodejstvá, či sedieť za jedným stolom s tými, čo zasahujú proti statočným a profesijne zodpovedným vyšetrovateľom. Slušné je vyčítať rozdúchavanie nenávisti a neznášanlivosti tomu, kto to permanentne robí, nie sadnúť si s ním do vlády a potom z negatívnych emócií obviňovať iba oponentov.
Volanie po slušnosti je dôveryhodné vtedy, ak sa s ním spája aj zodpovedajúce hodnotové správanie. Ak niekto volá po slušnosti, bude to dôveryhodné iba vtedy, ak sa sám podľa toho správa: napríklad, ak taký politik dodrží verejne dané prísľuby, ak bude schopný a ochotný ukázať, že aj v pragmatickom a mocenskom prostredí slová musia mať svoju váhu, ak neoklame občanov, ak sa zasadzuje za spravodlivosť a nechráni zlodejov a tak ďalej.
V opačnom prípade síce môže mať naďalej dôveru svojho voličského fanklubu, všeobecne však prehlbuje nedôveru k politike a politikom a posilňuje presvedčenie ľudí, že politika je špinavá, že v nej ide iba o kšefty, alebo, že je, v tom lepšom prípade, dvojtvárna.
Tak je potom čoraz viac ľudí presvedčených, že bežný človek sa natrápi, no zbohatlíci a podvodníci môžu všetko, že sa oplatí kradnúť a klamať a že v politike ide viac o osobný prospech než o spoločný záujem.
Z hľadiska bytia pri moci môže byť taká politika na čas úspešná, likviduje však perspektívy spoločnosti a jej občanov.
Potrebujeme skutočnú slušnosť (aj) v politike omnoho viac než iba rétorické volanie po slušnosti. Potrebujeme politikov, ktorí sa aj sami budú správať slušne, teda podľa etických noriem a všeobecne prijateľným spôsobom, a nebudú k tomu vyzývať iba tých druhých.
(Aktuálne.sk 25. 8. 2016)