Virtuálna realita, v ktorej vyrastá už druhá či tretia generácia, už sotva má čo spoločné s reálnym svetom. Produkuje ilúzie, nereálne očakávania a falošné presvedčenia. Vytvára uzavreté bubliny s alternatívnymi „pravdami“ a alternatívnymi „faktami“. Stret reality s virtualitou prehlbuje frustráciu, nespokojnosť a napokon aj hnev. Populisti, demagógovia a politickí šarlatáni to podnecujú a potom šikovne využívajú vo svoj prospech.
Presýtenosť informáciami a ich následná nezrozumiteľnosť, nepredvídateľnosť udalostí, pocit bezmocnosti a v neposlednom rade virtualizácia sveta sa stávajú zdrojmi tzv. tekutého hnevu. Ak sa k týmto zdrojom pridajú ešte aj z rôznych (neraz oprávnených) dôvodov neistoty, obavy, strach a osobne prežívané negatívne skúsenosti a situácie, je to ďalší zdroj a podhubie pre zlosť, z ktorého vyrastá hnev. A živná pôda pre politiku hnevu a emócií.
Zlosť sama osebe môže byť spoločensky prospešná. Napríklad v prípade protestov proti zneužívaniu moci atď. Ak však ide o hnev s vytváraním obrazu nepriateľa, zákernosťou, pomstychtivosťou a podobne, je to vážny problém, ktorý ohrozuje samotné základy demokracie. Významná americká filozofka Martha Nussbaumová v knihe Monarchia strachu pripomína, že už starí Gréci takýto hnev označovali za jed pre demokraciu.
Mimochodom aj anglické slovo ire znamená hnev aj jed. Politika hnevu je práve takýto jed pre celú spoločnosť: toxicky ju nakazí, nahlodáva znútra a zanecháva veľké škody a vážne dôsledky. Latinské slovo ira, ktoré označuje hnev a zlobu, má podľa niektorých vysvetlení pôvod v staroindickom slove isyati, ktoré znamená uviesť do pohybu. Presne to sa deje pri politike hnevu a konfliktov: uvádza do pohybu ďalšie negatívne emócie a prejavy až do nebezpečných dôsledkov.
Vyhrážky smrťou či fyzickými útokmi voči tým (prípadne aj na ich rodinných príslušníkov), ktorí sú publiku predhodení ako obraz nepriateľa, sú tým najobludnejším dôsledkom takejto patologickej politiky hnevu a konfliktu. Sú to prejavy, ktoré dala do pohybu práve agresívna rétorika a politika hnevu a konfliktu. Ľudia ako Matovič, Fico, Blaha a spol. si síce umývajú ruky, lebo veď oni priamo k ničomu takému nevyzývali, ale ich diel viny a zodpovednosti je zrejmý. Veľmi dobre vedia, ako to funguje. Vedia, že svojou agresivitou podnecujú primitívov a dávajú do pohybu najprízemnejšie a najnebezpečnejšie pudy a spôsoby. A možno sa na tom ešte aj cynicky zabávajú.
Už s tým máme skúsenosť: politika hnevu nie je politikou riešení. Je to politika konfliktov, politika určovaná negatívnymi náladami a spoločenskými frustráciami. Politika vyvolávajúca strach a následne sľubujúca ochranu. Je to obchod s hnevom a tiež obchod so strachom. Takýchto politikov dôsledky nezaujímajú. Stačí vypustiť démonov a potom počítať zisky.
Matovič a Fico (fašisti a iní extrémisti sú samostatná kapitola) sú výkričnými príkladmi takejto politiky hnevu a konfliktu, lži a manipulácie, zákernosti bez akýchkoľvek morálnych zábran.
V takomto zmysle „z psychickej stránky predstavuje hnev mentálnu poruchu,“ upozorňuje (dnes už zosnulá) popredná psychoanalytička Anne Maguirová v knihe Temní spoločníci duše. Za prejavmi agresie, útokov a nepriateľstva napríklad proti kritikom či oponentom sa podľa nej skrýva veľký problém vedomia onoho bytostného ja, ktoré je čoraz temnejšie.
Prečo sa však politike hnevu darí? Popri tom, čo sme už spomenuli, hrá rolu aj fakt, že emócie sú „nákazlivé“. Aj tie negatívne. Preto sa celé masy iracionálne nechajú strhnúť k nenávisti a agresivite. V takejto mase sa rozplynie individualita, posilňuje sa falošné sebavedomie a pocit súčasti niečoho dôležitého. Rozum ide bokom, emócia má navrch.
Okrem toho sa politike hnevu darí aj preto, že konflikt a hnev vytvárajú zdanie, že daná osoba je silnejšia. Toto využíval aj inteligenčne znevýhodnený Matovič pred voľbami 2020 a mnohí tomu naleteli. Vraveli, že on si aspoň nedáva servítku pred ústa, že vie ukázať silu, udrie atď. Nebezpečenstvo v tom nevideli alebo vidieť nechceli. Dnes už mnohí z nich svoju voľbu asi ľutujú. Lenže nakoniec na to dodnes doplácame všetci. No a on to vo svojom patologickom narcizme tak robí naďalej.
V rámci jedného výskumu na Kalifornskej univerzite dostali testované osoby obrázky s dvojicami digitálne upravených tvárí: jedna tvár mala vždy neutrálny výraz, druhá mala zakaždým iný prvok výrazu hnevu. Hnev bol len trochu naznačený, neboli to výrazy silnej nahnevanosti či bojovnosti. Napriek tomu všetci hodnotili tváre s výrazmi hnevu ako silnejšie. Výskum potvrdil, že hnev vytvára predstavu sily a v prípade konfliktu môže priniesť výhodu.
Politici hnevu to intuitívne cítia. Pochopili, že stačí vyvolať konflikt, predhodiť obraz nepriateľa, zmanipulovať davy a politika hnevu môže byť úspešná.
Ako ochrániť demokraciu pred takýmito politickými šmejdmi a predátormi je veľká otázka i výzva dnešnej doby.