„Priatelia, ak má medzi všetkými politickými možnosťami niektorá charakter ideálu, to jest trvalého a žiaduceho poriadku, bude to asi demokracia. Je to však práveže ideál: niečo, čo dosiaľ nie je hotové a má byť stále napĺňané – na tomto mieste, zajtra, v budúcich generáciách, do skonania sveta,“ napísal Karel Čapek v eseji O demokracii (1932).
Čapek spomína, že tesne po vzniku Československej republiky vládlo obrovské demokratické nadšenie, no prešlo pár rokov a už sa hovorilo o súmraku demokracie. V danom kontexte však upozorňuje, že „naša demokracia predsa ešte nie je hotová, ba ani ju dosiaľ nemáme vžitú“ a že demokracia je „niečo ďaleko širšie než iba politický systém a nie je vyčerpaná tým, ako vyzerá parlament“.
Poväčšine je Čapek vnímaný ako skvelý spisovateľ, prípadne ešte autor skvostného diela Hovory s T. G. Masarykom. Napísal však množstvo esejí a článkov, v ktorých reflektoval vtedajšiu spoločnosť, politickú kultúru a vývoj demokracie. Formuloval myšlienky, ktoré sú aj po toľkých desaťročiach znovu aktuálne, ba neraz až naliehavé.
„Každý politický poriadok robia ľudia. Demokraciu nerobia ľudské práva, ale ľudia a ich konanie. Diktatúru robia ľudia, nie rozkazy,“ napísal v eseji O demokracii. Preto nie je jedno, akí ľudia so dostávajú do politiky a rozhodujú o krajine, jej vývoji a smerovaní. Ak nie sú oddaní demokracii, ak jej dostatočne nerozumejú, nie sú statoční ani odborne zdatní, prejaví sa to aj na podobe politiky a úrovni či kvalite politického systému.
V texte O štátotvornosti (1932) varovne konštatoval, že polopravdy, urážky, lži a demagógia sa šíria z politiky a utvárajú spoločenskú atmosféru. Popri tom videl, že v politike sa udomácňuje „slepý stranícky egoizmus, osobná rivalita, nezáujem o väčšie koncepcie, neschopnosť väčších riešení“. Celkovú situáciu a atmosféru označil ako politické prítmie. Upozorňoval, že morálna atmosféra v politike, resp. správanie sa politikov vplýva aj na morálnu atmosféru v spoločnosti. Následne vidieť, akí ľudia sa zviditeľňujú a aké názory sa presadzujú v takto sa meniacej politickej a morálnej atmosfére.
Kriticky a s obavami vnímal aj nastupujúci populizmus. Napríklad pri tendencii nekoncepčne rozdávať – dnešným jazykom povedané – sociálne balíčky, v jednom zo satirických textov už roku 1920 ironicky poznamenal, že keď už vlaky zadarmo, tak dajme zadarmo aj električky, vstup do kina, kabaretov atď. Kriticky sa vyjadroval aj o populistických tendenciách spochybňovať veľké, štandardné strany a z ich zlyhaní vyvodzovať zovšeobecňujúce heslá; ironicky poznamenal, preč s veľkými (dnes by napísal štandardnými) stranami, voľte malú stranu a obyčajných ľudí, my sme demokratickí. Satiricky reagoval aj na populistické konšpirácie, ktoré v oponentoch videli ľudí platených zo zahraničných fondov či platených cudzími vládami.
Znie to úsmevne, no fakt, že po zhruba sto rokoch takéto javy a tendencie vidíme aj tu a teraz, už úsmevný vonkoncom nie je.
Pri pohľade na všetky tu načrtnuté skutočnosti a pri uvedomení si, kam to všetko môže dospieť, smutne skonštatoval: „Nemôžem si pomôcť, nie je to s nami dobré.“ Naliehavo upozorňoval, že hazardovať s demokraciou sa nevypláca. Dejiny mu napokon dali za pravdu.
Všimol si aj znižujúcu sa dôveru občanov k politike a politikom, nespokojnosť a frustráciu. „Sme veľmi nespokojní s politikou; reptáme plní trpkosti, ale takto máme na politiku asi taký vplyv, aký by sme mali na smer vetra. To všetko môže byť v poriadku, ale to je trochu málo,“ napísal Čapek v eseji O politike (1925). Potrebné je povedomie demokratického občianstva.
„Spoločnosť nie je niečo mimo nás.“ Sme to my, ktorí ju utvárame našimi postojmi, hodnotami, sociálnymi vzťahmi atď. V tomto zmysle je naša životná prax ako praktické občianske politikum. „Byť občanom, už to je alebo môže byť akási politická aktivita; záleží len na tom, akými sme občanmi.“ O to viac, že „presvedčená demokratickosť, demokracia ako program … je činná dôvera, že i keď všetko nie je dobré, dá sa spolupracovať smerom k lepšiemu“.