Autor tohto textu v júni minulého roku na tomto mieste napísal, že po zverejnení minulosti šéfa slovenského hokeja, ktorý pre ŠtB referoval dokonca aj o korešpondencii svojej matky, je zrejmé, že v spore medzi legendou slovenského hokeja Petrom Šťastným a niekdajším dôstojníkom ŠtB už nemožno stáť indiferentne a že Široký, hoci so značnými väzbami na politické špičky, by mal okamžite odstúpiť, alebo kompetentní by mali mať toľko cti, aby ho odvolali. Ak to platilo vtedy, dnes to platí dvojnásobne.
Juraj Široký, syn úspešného normalizátora, člena Krajskej správy ŠtB v Košiciach, neskôr rozviedčika vo Viedni a šifranta ŠtB v Havane, sa mimoriadne angažoval už v Socialistickom zväze mládeže. V žiadosti o prijatie do ŠtB uviedol: „Chcem byť čo najviac prospešný nášmu socialistickému zriadeniu tým, že budem aktívne bojovať proti vnútornému a vonkajšiemu nepriateľovi.“ V uvedenej žiadosti Široký tiež napísal: „Vzhľadom na to, že môj otec mi dôkladne vysvetlil nutnosť vstupu spojeneckých armád Varšavskej zmluvy na naše územie, nezúčastnil som sa žiadnych podujatí, ktoré sa v tom období organizovali pod vedením pravice.“
Za kvalitné plnenie úloh bol pravidelne odmeňovaný. Podieľal sa na riadení rezidentúry ŠtB vo Washingtone a na realizácii viacerých akcií zameraných proti USA na americkom území. Preto má Šťastný pravdu, že Široký „ako plne kvalifikovaný a profesionálny špión, lojálny komunistickej ideológii, nepochybne tvrdo pracoval na podrývaní a destabilizácii západných demokracií, vonkajších nepriateľov komunistického režimu“.
Kapitán ŠtB Juraj Široký po páde režimu o sebe uviedol, že „dlhodobo a cieľavedome som sa pripravoval na povolanie spravodajského dôstojníka“. A to je skutočne pravda. Pred médiami i verejnosťou však spojenie s ŠtB popieral. Po zverejnení skutočností o jeho eštebáckej minulosti povedal: „Nič, čo som urobil v mojom živote v minulosti aj súčasnosti, sa nikdy nepriečilo zásadám slušnosti.“ Nuž zásadám slušnosti sa prieči celá eštebácka činnosť, rovnako ako zotrvávanie s takouto minulosťou vo významnej funkcii.
Peter Šťastný má pravdu aj v tom, že je našou povinnosťou uctiť si pamiatku obetí komunistického režimu aj tým, že sa zabezpečí, aby nik, kto úzko spolupracoval s režimom a schvaľoval neľudské činy, alebo kto konšpiroval proti demokracii, nemohol vystupovať vo verejnom živote. V spore medzi hokejovou legendou a bývalým dôstojníkom ŠtB (a jeho ideologickými príbuznými) ide o viac než len o osobný, či akýsi pracovný spor. Je to o úcte k dejinám. Je to predovšetkým spor o spoločenskú mentalitu a spoločenskú kultúru. Preto úsilie i výzvu Petra Šťastného nemožno len tak ľahostajne obísť.
(SME, 20. 3. 2008)