Niektoré médiá k rozsudku Najvyššieho súdu v prípade Cervanová pripojili poznámku, že prípad je ukončený. Toto je však zásadný omyl. Jestvuje totiž ešte mimoriadny opravný prostriedok, Ústavný súd i Štrasburg. Rozsudok Najvyššieho súdu bol ďalším vedomím kriminalizovaním obžalovaných, hoci tí už dlhší čas chcú dokázať svoju nevinu, napríklad aj požiadavkou vykonať nariadenie federálneho Najvyššieho súdu, alebo odkryť dôkazy nachádzajúce sa v levočskom archíve. Hoci mnohí, ktorí nemali možnosť poznať detaily tohto prípadu, spôsobov vyšetrovania i konania justície, prijali mýtus podhodený komunistickým režimom. Zároveň otázka niektorých, prečo sa niekoľkí publicisti zamýšľajú nad nevinou obžalovaných a nezamýšľajú sa nad ich možnou vinou, je nedôsledná a povrchná. Kto mal možnosť oboznámiť sa s detailmi vyšetrovania, dôkazmi, nachádzajúcimi sa v levočskom archíve, kto mal možnosť preskúmať obsah pochybení komunistického súdu a mnohé iné podrobnosti, musel a musí jednoznačne vylúčiť možnosť viny obžalovaných.
Tajný proces
Proces v roku 1982 bol tajný. Pred súd bol postavený duševne chorý človek, ktorý sa priznával ku všetkému, čo mu našepkali vyšetrovatelia s Valašíkom. V tejto spleti nezmyslov zostalo sedem verzií páchania zločinu. Bolo takmer nemožné dokazovať pred komunistickým súdom nevinu obvinených, pretože nik nevedel, ktorú z týchto verzií si senát ad hoc osvojí. Aby pojednávanie nadobudlo zdanie legality, odobrili ho psychiater Vražda a psychológ Dobrotka. Samozrejme v rozpore so zákonom, pretože títo v procese vystupovali dokonca ako súdni znalci. Chýbajúce dôkazy nahradili sociálne retrospekcie doc. PhDr. Gejzu Dobrotku Csc., konfidenta štátnej bezpečnosti prezývaného aj „majster kat“, ktorý sa nielenže podpísal pod niekoľko desiatok vykonaných popráv, ale dokonca sa tým chválil a to s jemu príslovečným potešením. Roku 1995 pred senátom JUDr. Vladimíra Vlčeka priznal, že vedel, že do vyšetrovania prípadu boli najatí aj sadisti. „Toto som vyšetrovateľom vytkol,“ uviedol hrdo do protokolácie predsedu senátu.
Pochybná expertíza
Smernica pre snímanie pachových otlačkov, podpísaná gen. Jánom Pješčakom a uvedená do praxe roku 1977 sa stala jediným dôkazom v tejto trestnej veci. V bývalej NDR už existovali tisíce politických väzňov kriminalizovaným na základe tohto bludu, tak prečo nie i v ČSSR? Valašíkom bola podvrhnutá „expertíza“, ktorú on na súde vytiahol z vrecka a ktorú nikto z obžalovaných ani obhajcov nikdy nevidel a ktorej obsah bol počas pojednávania vyhlásený za štátne tajomstvo (odsúdených vyhodil predseda senátu za dvere). Čo na tom, že prípad sa stal v roku 1976? Čo na tom, že pachové stopy zaistené na mŕtvole, ktorá mala byť podľa obžaloby takmer päť dní vo vode, boli použité ako dôkaz aj napriek tomu, že použitie služobného psa je neúčinné už pri menšom daždi? Takéto dôkazy mohol senát JUDr. Bilčíka hodnotiť proti obžalovaným len za komunizmu a len za zatvorenými dverami.
Odmena za prípad
Za uzatvorenie kauzy Cervanová bol roku 1983 menovaný do funkcie ministra spravodlivosti a roku 1988 do funkcie generálneho prokurátora ČSSR jej ideológ, gen. Ján Pješčak, kariérista schopný toho najhoršieho – viď rozsudok nevinne popraveného, dnes už rehabilitovaného Aloisa Jeřábka. Hviezdnu kariéru by Pješčak nikdy neurobil bez JUDr. Milana Valašíka, ktorý bol dozorujúci a žalujúci prokurátor v kauze Cervanová a ktorý vynucoval doznania od nevinných a dovolil, aby sa na nich vo väznici Ministerstva spravodlivosti v Bratislave páchalo násilie a to nielen vyšetrovateľmi, ale aj recidivistami a vrahmi odsúdenými na smrť. Týchto vrahov oddelili od obvinených až potom, ako bolo docielené a vykonané vynútené doznanie k vražde. Boli väznené aj tehotné a dojčiace ženy, ktoré boli prepustené na slobodu až potom ako podpísali to, čo od nich požadoval tento prokurátor. Najmenej dve z nich po výsluchoch potratili, jedna s trvalým poškodením zdravia. O pár rokov Pješčak vymenoval Valašíka za riaditeľa najsilnejšieho odboru Generálnej prokuratúry SR.
Zločin proti ľudskosti
V prípade Cervanová ide o komunistický justičný zločin a zločin proti ľudskosti. Zločiny proti ľudskosti sú podľa Všeobecnej deklarácie ľudských práv a Listiny práv a ľudských slobôd nepremlčateľné. Tí, ktorí tento zločin zosnovali, i tí ktorí sa ho snažia stále aktualizovať, vedia, že oslobodením obžalovaných vzniká fakultatívna povinnosť postaviť pred súd tých, ktorí sú za to zodpovední – bol to niekoľkonásobný pokus justičnej vraždy. Nikdy neexistoval jediný vecný dôkaz, že tento zločin spáchali obžalovaní. Naopak, na návrh krajského prokurátora (v tom čase bol námestníkom krajského prokurátora Valašík) boli v čase, keď sa už spoľahlivo vykonávali expertízy DNA, zničené všetky dôkazy, ktoré mohli dokázať nevinu potrestaných, pričom takmer všetci pred ich zničením proti zničeniu týchto dôkazov protestovali.
(DF 1-2/2007, s.)