Bola pri tom, keď sa začala písať história slovenského filmu. Stvárnila Aničku v Jánošíkovi bratov Siakeľovcov. Hrala len v jednom filme, no aj to jej stačilo na to, aby sa stala slávnou. Dňa 20. júla 1973 zomrela prvá slovenská filmová herečka Mária Fábryová.
Z matkinej strany pochádzala zo šľachtického rodu z Kláštora pod Znievom. Narodila sa 18. decembra 1900 v Turčianskom sv. Martine. Študovala na Štátnom dievčenskom ústave v Prešove. Ovládala štyri cudzie jazyky – nemčinu, francúzštinu, ruštinu a maďarčinu. Stala sa učiteľkou, no milovala aj divadlo. Ako ochotníčka hrala v Martine, Prešove aj v Košiciach. Bola známa svojim mimoriadne kultivovaným prejavom. Bola aktívna aj v rôznych kultúrnych a humanitných spolkoch.
Osudová fotografia
Strýkovi v Amerike poslala svoju fotografiu z hry Ferka Urbánka Rozmarín. Tú potom videl aj dokumentarista Jaroslav Siakeľ, ktorý žil Chicagu. Spolu s bratom Danielom odišli do Ameriky v období veľkej vysťahovaleckej vlny začiatkom 20. storočia. Daniel sa stal v Amerike rešpektovaným kameramanom.
Obaja bratia boli nadchnutí natočiť pre amerických Slovákov film Jánošík. Kvôli tomu založili spoločnosť Tatra Film Corporation. Jaroslav si ako režisér Máriu Fábryovú okamžite vybral za predstaviteľku hlavnej ženskej postavy. Aničku, Jánošíkovu milú stvárnila po boku českého herca Theodora Pištěka. „V prvom rade musela zasadať rodinná rada, aby rozhodla, či sa to vlastne hodí, aby mladá deva vystupovala vo filme,“ spomínala Mária Fábryová neskôr vo Filmovom týždenníku.
Nakrúcalo sa v Blatinici, rodnej obci bratov Siakeľovcov. Potom boli ešte v Prahe nakrútené niektoré interiérové scény a na Kampe aj záverečná scéna filmu.
Slovensko ako súčasť vtedajšej Československej republiky tak patrí medzi prvých desať krajín sveta, ktoré v ére nemého filmu vyrobili dlhometrážny (nemý) film. Od roku 1995 je tento film na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Neoficiálna premiéra – pre štáb a spolupracovníkov – bola vo Vrútkach. Premiéra bola v novembri 1921 v Prahe. V decembri sa film premietal v Chicagu. V januári 1922 bola v Žiline slovenská premiéra.
Kvôli filmu bratia Siakeľovci takmer prišli na mizinu, no v Československu film nakoniec zarobil takmer 19 miliónov korún. V prostredí amerických Slovákov mal film veľký úspech a Mária Fábryová sa aj u nich stala veľmi populárnou.
Film bol so slovenskými titulkami, takže pre americké publikum bol nepoužiteľný. Osem kotúčov filmu si vzal k sebe do úschovy producent filmu John Zavodny (Ján Závodný). Roku 1975 ich priniesol na Slovensko a daroval Slovenskému filmovému ústavu.
Manželka prvého košického starostu
Po skončení nakrúcania sa vrátila k učiteľskému povolaniu. Roku 1923 sa vydala za JUDr. Pavla Nováka, vôbec prvého starostu Košíc.
Pavol Novák pochádzal z Dolného Kubína a bol synovcom Pavla Országha Hviezdoslava. Hviezdoslav s manželkou Helenou, právničkou vtedajšieho ženského hnutia, boli jeho krstnými rodičmi. Študoval právo v Budapešti, potom bol advokátom v Košiciach.
V januári 1923 sa stal mešťanostom Košíc. Na jeseň toho istého roku boli vyhlásené komunálne voľby. V období Prvej česko-slovenskej republiky bola účasť vo voľbách povinná. Za neúčasť bola pokuta alebo väzenie až do jedného mesiaca. Výnimku z tejto povinnosti mali len tí, čo mali neprekonateľnú prekážku, napríklad lekári z dôvodu výkonu povolania, osoby vzdialené od miesta volieb najmenej 25 kilometrov a pod. Deň pred voľbami a počas volieb platil zákaz predaja i podávania alkoholu. Za porušenie zákazu bola pokuta alebo väzenie. Historickou udalosťou bolo, že v roku 1923 mali ženy prvýkrát na našom území volebné právo.
Za starostu bol zvolený Pavol Novák. Mária sa tak stala prvou dámou mesta Košice, čo bolo v tom čase významné postavenie, s ktorým sa spájali aj rôzne povinnosti. Dobové fotografie dosvedčujú, že bola elegantnou a krásnou dámou. Venovala sa výchove dvoch synov a spoločenským povinnostiam, takže sa k herectvu už nevrátila.
Pre zaujímavosť spomeňme, že vďaka iniciatíve Pavla Nováka vznikol aj košický maratón a bola zriadená košická verejná knižnica.
Ich košickú vilu komunisti zoštátnili
Po skončení funkčného obdobia starostu roku 1927 sa rozhodli postaviť rodinnú vilu. Vyhliadli si pozemok na Rumanovej ulici v príjemnej lokalite vedľa mestského parku a s výhľadom na Mlynský potok (ktorý neskôr komunisti zrušili a v koryte potoka urobili cestu). Na projekte vily pracoval pražský architekt Rudolf Brebta pôsobiaci v tom čase v Košiciach. Vytvoril reprezentačnú modernistickú vilu, ktorá je dodnes známa ako Novákova vila. Projekt je inšpirovaný bratislavskou neoklasicistickou vilou Máriinho brata Pavla.
V našom kontexte aspoň za stručnú zmienku stojí aj príbeh Máriinho brata Pavla. Najprv ho väznili nacisti, po nástupe komunistického režimu aj komunisti. Podarilo sa mu ujsť tak, že sa schoval v sude piva na nákladom vlaku do Švajčiarska. Jeho vilu režim skonfiškoval a daroval Sovietskemu zväzu; stala sa sídlom sovietskeho, dnes ruského veľvyslanectva. Po páde totalitného režimu rodina žiadala v rámci reštitúcií vilu späť, no Rusko im ju odmietlo vrátiť.
Späť k Márii Fábryovej a jej príbehu. Po viedenskej arbitráži roku 1938 musela s rodinou Košice opustiť. Odchod bol urýchlený a mohli si vziať len najcennejšie veci. Odišli do Dolného Kubína, kde sa Máriin manžel stal verejným notárom. Bývali v Hviezdoslavovom dome.
Po skončení druhej svetovej vojny bola ich košická vila zničená a vykradnutá, takže do Košíc sa už nevrátili. Roku 1953 komunisti vilu zoštátnili a neskôr v nej zriadili škôlku, ktorá fungovala do roku 1990. V rámci reštitúcií štát schátranú a neobývateľnú vilu vrátil dedičom, ktorí ju napokon predali.
Mladší syn Pavol emigroval do Spojených štátov. Usadil sa v Kalifornii, kam za ním Mária mohla prísť až vďaka Pražskej jari. Bolo to už po smrti manžela Pavla. U syna strávila dva roky a pretože bola jazykovo nadaná, využila to na osvojenie si angličtiny ako ďalšieho jazyka. Posledné roky života potom strávila v Dolnom Kubíne.