Dejiny učia, že hazardovať s demokraciou a podceňovať nedemokratické spôsoby sa nevypláca.
Filmový dokument Sovietsky príbeh pripomenul Marxov text z apríla 1853, v ktorom Marx napísal, že „triedy a rasy sú priveľmi slabé na to, aby sa prispôsobili novým podmienkam, musia uvoľniť cestu“. Marx v tom nadviazal na Engelsa, ktorý už roku 1848 písal práve v Marxových novinách Neue Rheinische Zeitung o nutnosti zlikvidovať niektoré rasy a národy, medzi nimi aj slovanské národy, ktoré nazval „odpadom“ (Völkerabfall), ktorý treba zničiť. Podľa literárneho historika Georgea Watson z Cambridgeskej univerzity bol Marx predchodcom novodobej politickej genocídy. Watson tiež pripomína, že Hitler často vyhlasoval, že sa z čítania Marxa veľa naučil a že na Marxovi je založený celý národný socializmus.
Keď roku 1924 vyšiel v New York Times krátky článok o založení Národnej socialistickej robotníckej strany v Nemecku, ktorej zakladateľom je Adolf Hitler, málokto tomu venoval pozornosť. Lenže noviny už vtedy upozornili, že Goebbels otvorene hlása, že Lenin a Hitler majú veľa spoločného, že Lenin je druhý najväčší muž po Hitlerovi a rozdiel medzi Leninovým komunizmom a Hitlerovým presvedčením je len nepatrný. Potvrdilo sa to roku 1938, keď šéf sovietskej tajnej polície Berija a zástupca Hlavného úradu pre bezpečnosť Nemeckej ríše plukovník Müller podpísali spoluprácu pri riešení „židovskej otázky“. Filmový dokument Sovietsky príbeh okrem toho tiež pripomenul, že sovietski dôstojníci „židovskú otázku“ konzultovali s dôstojníkom SS Ottom Wächterom.
V Rusku komunisti zaviedli mechanizmus vyvražďovania už v tridsiatych rokoch 20. storočia, pričom každý región mal vymedzené miesto, kam pochovávali zastrelených ľudí. Boli stanovené mesačné kvóty na likvidovanie triednych nepriateľov, ktoré sa postupne zvyšovali. Stalin vydal aj nariadenie strieľať deti tzv. triednych nepriateľov od 12 rokov. Cieľom komunistického vyvražďovania bola zmena štruktúru spoločnosti.
V Nemecku národní socialisti presadzovali vyhladzovanie Židov, v Rusku boľševici vyhladzovanie triednych nepriateľov. Oba plány sledovali rovnaký cieľ. Hitler a Stalin vstúpili do vojny pôvodne ako spojenci, ktorí si dohodli rozdelenie Európy. Výsledkom bolo množstvo koncentračných táborov a milióny obetí. V prípade Sovietskeho zväzu a jeho satelitov pracovné a koncentračné tábory a politické procesy aj po vojne a represálie proti triednym nepriateľom počas celého trvania totalitného režimu.
Je smutným paradoxom, že dnes sme svedkami nacionalistického populizmu, šírenia neznášanlivosti, vytesňovania pamäti, krikľúnskej politiky a hazardovania s demokraciou. Tiež oživovania ľudáckych a fašizoidných tendencií, ako aj relativizovania zločinov komunistického režimu. Skúsenosť je neprenosná, no dejiny potvrdzujú, že hazardovať s demokraciou a podceňovať nedemokratické spôsoby sa nevypláca.
Ukotvenie v spoločenstve západných demokracií je dnes jedinou prijateľnou alternatívou a jediným civilizačným modelom hodným 21. storočia a schopným čeliť ohrozeniam a rizikám. Aj preto môže byť jedinou politickou alternatívou z hľadiska štýlu politiky, politických hodnôt i politickej rétoriky iba tá, ktorá toto ukotvenie upevňuje a prehlbuje a nie spochybňuje či nahlodáva.
Nadchádzajúce eurovoľby budú dôležitejšie než sa na prvý pohľad zdá. Voliči kotlebovských neofašistov disciplinovane pôjdu voliť. To, ako pristupujú ostatné parlamentné strany k týmto voľbám, je ich hanbou. Výsledkom nízkej účasti môže byť zopár mandátov pre neofašistov, ich ďalšie posilňovanie a kolosálna hanba Slovenska pred celou Európou.
V celom kontexte slovenskej politickej reality je už dlhšie zrejmé, že slovenská politika naliehavo potrebuje zásadné hodnotové, programové i dôveryhodné personálne zmeny. Iba to môže byť skutočnou hrádzou proti extrémizmu a základom pre obnovené budovanie modernej liberálnej demokracie.