Politológ a poradca prezidenta Jimmyho Cartera a neskôr aj Baracka Obamu Zbigniew Brzezinski definoval postkomunizmus ako systém, v ktorom „rozklad komunizmu dosiahol bod, v ktorom ani marxistická teória, ani dovtedajšia komunistická prax rozhodujúcim spôsobom neurčujú aktuálny verejný poriadok“. Myslel tým obdobie prechodu od komunistického režimu ku konsolidovanej demokracii.
Z hľadiska politických a ekonomických zmien sme toto obdobie nazvali obdobím transformácie, resp. tranzície (prechodu). Pojem tranzície sa začal používať na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia na vysvetlenie vtedajších zmien režimov v Južnej Amerike a Južnej Európe a na označenie prechodného obdobia medzi dvomi rôznymi politickými systémami. Išlo o prechod od autoritárskych režimov, pričom to, k čomu tento prechod smeroval, zostávalo otvorené. Tranzíciou sa tak označoval aj prechod od vojenskej diktatúry k marxistickej (komunistickej). Od konca osemdesiatych rokov sa však už tranzíciou označuje výlučne prechod od totalitného režimu k liberálnej demokracii západného typu.
Podobne sa posunula aj idea revolúcie. Kým v minulosti boli revolúcie násilným aktom vzbúrených más, novšie formy revolúcií (od roku 1989) už majú demokratický charakter. Pre svoj priebeh boli nazvané ako demokratické revolúcie, Nežná revolúcia, neskôr na Ukrajine Oranžová revolúcia.
Jürgen Habermas označil revolučné zmeny vo Východnej Európe termínom „oneskorená revolúcia“, t. j. revolúcia, ktorá otvára cestu pre dobehnutie zanedbaného vývoja.
Postkomunizmus je tak obdobím s výraznou potrebou dobehnúť zameškaný vývoj, demokratickú tradíciu a kultúrnu integráciu.
Poľský politológ Radoslaw Sikorski charakterizoval postkomunizmus ako epochu, v ktorej spoločnosť o svojej minulosti nepozná celú pravdu, a koniec tejto epochy stotožnil so zverejnením zväzkov Varšavskej zmluvy a tajnej služby.
Poľská profesorka sociológie Jadwiga Staniszkisová chápe postkomunizmus ako systém, ktorý vzniká na rozhraní politiky, ekonomiky a organizovaného zločinu a v ktorom stále sú vo významných pozíciách osoby s komunistickou minulosťou. Títo ľudia vytesňujú mechanizmy právneho štátu, v dôsledku čoho napríklad justícia nie je funkčná taká, aká by v demokracii mala byť. Podobne kedysi aj minister Ladislav Kováč charakterizoval postkomunizmus ako obdobie, v ktorom neplatí posvätnosť práva a mocných si možno kúpiť.
Môžeme rozlišovať tri roviny prechodu: politickú, ekonomickú a spoločenskú (t. j. hodnotovú a kultúrnu, alebo, ak chceme, zmenu myslenia). Proces transformácie netrvá rovnako vo všetkých troch rovinách. Ľudské dejiny dosvedčujú, že najdlhšia je hodnotová zmena, resp. zmena myslenia.
Z hľadiska politických a ekonomických zmien máme už obdobie transformácie a postkomunizmu za sebou. No v spoločenskej rovine, t. j. z hľadiska zmeny myslenia a hodnôt sa ešte stále nachádzame kdesi v období tranzície, prechodu.
Pred nami tak naďalej zostáva výzva pokračovať v tej najťažšej a najdlhšej zmene na ceste ku konsolidovanej demokracii. V zmene, ktorá má svoj dosah tak v občianskej sfére, ako aj politickej. Dosah na charakter politiky a fungovanie demokratických inštitúcií. Aby sme aj kultúrne a civilizačne mohli byť plnohodnotnou súčasťou spoločenstva západných demokracií. Aj preto si musíme demokraciu a jej hodnoty starostlivo chrániť aj pred tými najnenápadnejšími formami ich únosu.