Strácame ochotu i schopnosť morálne vidieť

 
Úradnícky formalizmus prerastený do násilia je ďalším kamienkom v mozaike dehumanizovaného mocenského sveta.

Po školskom extempore súdneho úradníka zaznelo, že vyšší súdni úradníci sa budú povinne vzdelávať a pred každým úkonom budú sudcom poučení o procesnom postupe aj psychologickom aspekte a dôsledkoch na situáciu dieťaťa.

Niekto tu asi žartuje, všakže pani ministerka. Lebo inak, ako otvorené priznanie, že na takýchto miestach dnes sedia nekompetentní ľudia, to ani hodnotiť nemožno.

Na takýchto miestach majú byť takí, čo sú už teraz primerane vzdelaní, majú dostatočnú prax a skúsenosti a poznajú psychologické aspekty. A nie, že sa teraz začnú vzdelávať a potom ich bude sudca zakaždým poučovať ako školáčikov. A kto poučí sudcu, ako má ten poučiť úradníka?

Podobne ako v iných oblastiach, ani pri tejto kauze nemožno skĺznuť do pohodlného paušalizovania. Sú mnohí sudcovia, sudkyne, vyšší súdni úradníci i sociálni pracovníci, čo si svoju prácu robia zodpovedne a profesionálne. Hádzať všetkých do jedného vreca nezodpovednosti a nehumánnosti by bolo nefér.

Je pravda, že to ešte nezahojí traumy, sklamania či krivdy, ktoré sú priamou skúsenosťou formujúcou pohľad na celý systém. Odolať pokušeniu paušalizovať je však nutnou podmienkou slušnej a korektnej diskusie. Takej, ktorá hľadá riešenia i obnovenie naštrbenej dôvery k systému.

Dôvera patrí k skrytým predpokladom demokracie. A teda aj k predpokladom fungovania všetkých jej systémových zložiek. Avšak dôvera môže byť iba tam, kde je etika reciprocity, t. j. kde sa realizuje určité etické minimum vzájomnosti.

Etika reciprocity sa riadi tzv. zlatým pravidlom, ktoré nájdeme už v dávnych kultúrach, či už v negatívnom vyjadrení (Nerob druhým to, čo nechceš, aby oni robili tebe) alebo pozitívnom (Čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im). Od Konfucia až po novovekých mysliteľov patrí etika, vrátane etiky reciprocity k neodmysliteľným súčastiam a nutným predpokladom humánneho sveta.

Mimochodom, po uvedenej kauze sa hovorilo o všetkom možnom, len nie o etickom, či morálnom rozmere. O tom, že úradník asi vôbec nerozmýšľal, či jeho prístup bude etický a morálny. Ani v súvislosti s nápravou sa nikde nespomenuli slová etika, morálnosť.

Už takmer vôbec nehovoríme o morálke a etike, či o etických nárokoch vo verejnej sfére. Akoby sa už nadobro vytratili z verejného diskurzu, akoby zavadzali, vyrušovali.

Filozof Nicolai Hartmann začiatkom minulého storočia hovoril o morálnom videní. Morálne vidieť znamená vidieť, ako konáme, okolo čoho denne prechádzame, čo strácame, čím môžeme prispieť k spoločnému dobru, za čo máme zodpovednosť.

Ak je zodpovednosť spätnou väzbou slobody, potom sa zároveň stáva základným predpokladom dôvery ľudí k politike a v konečnom dôsledku k celej škále verejného priestoru a verejných funkcií.

V kontexte zodpovednosti i v kontexte otázok, ako obnoviť dôveru, alebo ako zachrániť dôstojnosť demokracie pred tým, čo ju ničí a pred tými, čo spôsobujú jej deštrukciu, je schopnosť morálne vidieť jedným z kľúčových predpokladov.

(Aktuálne.sk 24. 5. 2016)