Matovič je nespochybniteľným víťazom parlamentných volieb a historickým víťazom nad stranou Smer-SD (hoci hneď treba dodať, že k tomu mu nahrávali aj známe okolnosti). Voliči teraz očakávajú, že étos víťazstva a etický étos budú pokračovať.
Aj v tomto duchu to malo byť zostavovanie vraj najlepšej vlády, aká tu kedy bola. Namiesto toho však vidíme nechutný pouličný cirkus, pri ktorom potenciálny premiér síce pokračuje v étose víťazstva, ale etický étos odsúva bokom. To je ten najhorší možný začiatok.
Rokovania o zostavení vlády sa ešte ani nezačali a Kollár so Sulíkom každý svoje odkazujú cez médiá. Na to im Matovič cez médiá – pretože facebook je dnes už chápané ako nové médium -, odkazuje, že mlčať je zlato. Lenže to nebol ani Kollár ani Sulík, kto s tým začal.
Bol to práve Matovič, ktorý ako prvý cez médiá odkazoval, koho na akom poste si vie predstaviť. Urobil tak bez toho, aby to s danými osobami predtým konzultoval. Bolo to nevhodné a pre dotknuté osoby natoľko nekomfortné, že Daniel Lipšic k tomu musel napísať verejné stanovisko a Andrej Kiska slušne a skromne reagoval, že ho to zamrzelo. Mimochodom Matovičova predstava, že by Andrej Kiska mohol byť ministrom zdravotníctva, je len ďalším podprahovým ponížením Kisku. Nehovoriac o tom, že každý rozhľadený a príčetný politik vie, že nie je vhodné, aby niekdajší najvyšší ústavný činiteľ, ktorému stále prislúcha oslovenie prezident, zastával ministerskú funkciu.
Matovič sa bráni, že on len odpovedal na otázky. Lenže zodpovedný potenciálny premiér by v danej situácii na personálne otázky odpovedal, že sa nenechá dotlačiť k odpovedi a nebude dopredu hovoriť žiadne mená, kým ich nekonzultuje s dotyčnými osobami a ich stranami. A požiadal by médiá o porozumenie a trpezlivosť. Takto by to bolo slušné, korektné a fér. Koho na aký post si vie predstaviť, môže hovoriť v rámci interných rozhovor s predstaviteľmi strán, nie však takto verejne ako na v nejakom klebetnom krúžku.
Aby toho nebolo málo, Matovič cez médiá odkazuje Kiskovi čosi o trucovaní a že ho v podstate nevyhnutne nepotrebuje, a Sulíkovi čosi o rakúskych expertoch (inými slovami v ekonomike neverí Sulíkovi, ale Kollárovmu diletantovi).
Je pravda, že Matovič v niektorých prípadoch reagoval správne, teda, že odmietol vopred hovoriť o menách či iných detailoch, no každé jedno neustráženie si jazyka je chytľavým návodom pre ostatných aktérov a vedie k zbytočným nejasnostiam, pnutiam a napokon aj k nevyhnutnej kritike.
A potom je tu Matovičovo trvanie na spojenectve s Kollárom. Treba však dodať, že Matovičova ústretovosť voči Kollárovi nie je nová. Kollára ani počas kampane nekritizoval, a to ani za pochybnú minulosť ani za súčasný príklon k extrémistickým stranám. Naopak, neustále útočil proti demokratickým opozičným stranám, teda proti svojim potenciálnym spojencom, ktorí komunikovali jasné demokratické postoje a odmietanie extrému.
Už v týchto začiatkoch si treba všimnúť, že Matovič pripomínanie Kollárovej minulosti označuje za útoky médií. Reakcia presne v štýle Roberta Fica. Čiže Matovičovi neprekáža to, že Kollár sa pohyboval v prostredí mafiánov a robil s nimi biznis, ale to, že médiá to pripomínajú, čo označuje za útok.
Mimochodom nikde nie je napísané, že v poradí druhá najsilnejšia opozičná strana nutne musí byť súčasťou novej vlády. Pretože existujú aj iné kritériá ako matematické. Napríklad súlad v zahraničnej politike, súlad v odmietnutí extrémizmu, kritériá aj v súvislosti s biznisovou minulosťou (a teda aj s otázkou možnej vydierateľnosti) atď. Tieto kritériá sú omnoho dôležitejšie než matematické počty. Kto ich neakceptuje, popiera základné civilizačné tézy západnej demokracie. A odsúva bokom etický étos.