Európa je dnes slobodnejšia, prosperujúcejšia a omnoho bezpečnejšia než v minulosti. Vojny a zničujúce epidémie sú minulosťou. Frekvencia a intenzita útokov je neporovnateľne nižšia než v 20. storočí (aj keď to, samozrejme, pre obete útokov a ich blízkych nie je žiadna útecha). Je to tak aj napriek subjektívnym pocitom ovplyvneným najmä mediálnymi titulkami, sociálnymi sieťami a rétorikou niektorých politikov.
Popri znižovaní miery existujúcich rizík však nevieme, aké vážne problémy nastúpia na miesto tých minulých. Nevieme, „čo bude vyžadovať našu pozornosť a vynaliezavosť v relatívne zdravom, materiálne zabezpečenom a stabilnom svete“, naznačuje profesor histórie Yuval Noah Harari v knihe Homo deus s podtitulom Stručné dejiny zajtrajška. Svetovo uznávaný a oceňovaný historik Harari hľadá odpovede na otázky typu, kam kráča ľudstvo, ako to dopadne s demokraciou v ére moderných technológií, alebo ako ochrániť našu planétu a civilizáciu pred našimi vlastnými ničivými silami.
Prvým a povrchným pohľadom sa zdá, že namiesto niekdajších problémov a hrozieb nastupuje problém v podobe novej vlny terorizmu. Lenže fakty nepustia, štatistiky jednoznačne potvrdzujú, že celosvetovo si omnoho väčšie hrozby a riziká spôsobujeme naším životným štýlom, než aká je miera násilných útokov. Ako je potom možné, že samovražední útočníci ovládajú mediálne titulky?, pýta sa Harari. Problém vidí v spôsobe mediálnej i politickej reakcie – paradoxne práve ten pomáha dosiahnuť, čo útočníci chcú: vyvolať strach, paniku a nedôveru k otvorenej a slobodnej spoločnosti. Toto je v konečnom dôsledku a z hľadiska neželaných dôsledkov pre demokraciu omnoho väčšia hrozba.
Pri otázke, čo teda nastúpi na miesto niekdajších ohrození a katastrof, sa núka odpoveď v podobe ekologických ohrození. Tie sú vážne a reálne, no „väčšina štátov sa k hospodárskej a politickej obeti nutnej na zažehnanie rizika, neodhodlala“, upozorňuje Harari. „Ak sa majú politici, manažéri priemyslu a voliči rozhodnúť medzi ekonomickým rastom a ekológiou, dajú prednosť zisku. Ak sa máme vyhnúť katastrofe, je na čase s tým niečo urobiť.“ Jednoducho, „sme zajatci výkonu“. Ukazuje sa to aj na fakte, že technológie predbehli politiku. Nestíhame riešiť riziká, strácame kontrolu nad vývojom. V tomto kontexte je akútnym problémom neregulovaný kybernetický priestor, ktorý dnes už „predstavuje značné bezpečnostné riziko“, nehovoriac napríklad o dosahu sociálnych sietí pri šírení dezinformácií.
Napriek tomuto všetkému predsa len „sa nezdá, že by svet bol temnejší a že zmizla morálka, estetika a súcit, ľudstvo je dokonca mierumilovnejšie a ochotnejšie spolupracovať“. Podľa Harariho modernú spoločnosť drží pohromade presvedčenie humanizmu. Práve humanizmus ponúkol „protilátku na vyprázdnenú existenciu“. Harari pripomína, že v žiadnom prípade tu nejde o stratu viery v Boha, ale o objav viery v humanitu ľudstva.
Ako ľudstvo však bežíme dvoje pretekov naraz: snažíme sa o vedecký pokrok a ekonomický rast a zároveň sa snažíme byť krok popredu pred ekologickou apokalypsou. Toto je však z roka na rok ťažšie. Po stáročia sme zvyšovali hospodársky rast bez vážneho ohrozenia životného prostredia, no dnes je situácia alarmujúca. Dokážeme zabrániť ekonomickému kolapsu a ekologickej katastrofe? Je zodpovedné nechať riešenia takýchto vážnych problémov na budúce generácie a predpokladať, že na záchranu niečo objavia?, pýta sa Harari.
V strednodobom horizonte vidí Harari tri kľúčové výzvy, resp. problémy, ktorým sa treba naliehavo venovať: klimatické zmeny, sociálne nerovnosti a rozpad trhu práce. S tými súvisí celý rad ďalších problémov a rizík. Sú to oblasti, ktoré nutne treba riešiť, ak nechceme, aby sa problémy prehlbovali a napokon vyústili do ekologickej i sociálnej katastrofy.
Nuž, máte pocit, že súčasná slovenská politika, vládna i opozičná, tieto problémy a výzvy (v ich konkrétnych podobách a súvislostiach) vážne reflektuje a venuje sa im v miere a spôsobom, aký si situácia žiada?