Priam ako mantra opakovane znejú prehlásenia niektorých politikov napríklad o tom, že Brusel nám nebude diktovať. Je to azda najrozšírenejší a najúčinnejší mýtus.
Napríklad, keď druhá vláda Roberta Fica odmietla návrhy európskej komisie na ochranu ovzdušia, premiér Fico prehlásil, že „úradníci v Bruseli nám nemôžu diktovať“. Mantru o akomsi diktáte Bruselu však počúvame aj od iných.
Pri takýchto manipulatívnych vyhláseniach to znie, akoby „Brusel“ bol nejakou cudzou inštitúciou, nezávislou od jednotlivých krajín únie a s kompetenciou čokoľvek rozhodnúť a akoby zvonku nadiktovať.
O smerovaní EÚ rozhodujú najmä premiéri členských štátov (Európska rada) a ministri podľa príslušných rezortov (Rada EÚ). Ich rozhodnutia následne realizuje Európska komisia (ak chceme, to sú tí tzv. úradníci). Takže ak premiér Fico prehlásil, že úradníci v Bruseli nám nemôžu diktovať, potom hovoril aj sám proti sebe a svojim ministrom v kľúčových orgánoch únie.
Európska komisia je exekutívnym orgánom, pričom jednotlivých jej komisárov navrhujú členské štáty únie vrátane Slovenska. Každý konkrétny návrh Komisie je teda praktickým konkretizovaním smerovania, na ktorom sa zhodli premiéri a ministri, pričom aj konkrétne návrhy musia nájsť podporu hláv štátov, premiérov i poslancov Európskeho parlamentu. Takže žiadny akoby cudzí „Brusel“ či „úradníci v Bruseli“, žiaden orgán nezávislý od členských štátov, naopak, na každej rozhodovacej úrovni EÚ máme ako členská krajina svoje zastúpenie.
Z hľadiska fungovania rozhodovacích inštitúcií únie sú preto vyjadrenia o diktáte „Bruselu“, či „úradníkov v Bruseli“ jednoducho populistické, manipulatívne a demagogické.
Ďalším mýtom o EÚ je ten, ktorý sme nedávno počuli napríklad od Igora Matoviča: „Vznikla migrantská kríza a páni v Bruseli sa len prizerali a diskutovali dva roky o tom, čo s tým urobiť.“ Odhliadnuc od toho, že Matovič tu používa rovnakú manipuláciu ako Robert Fico, je takéto tvrdenie nielen mýtus, ale rovno lož.
Krátko po vypuknutí migračnej krízy EÚ zriadila Európske stredisko pre boj proti prevádzačstvu. Žeby ďalší zbytočný úrad? Vonkoncom nie. Podľa dostupných údajov sa už za prvý rok fungovania strediska podarilo rozložiť zhruba 2500 prevádzačských sietí a zlikvidovať 470 plavidiel. Toto je nevídaný úspech za veľmi krátky čas. Okrem toho únia posilnila ochranu vonkajších hraníc ďalšími príslušníkmi Európskej pobrežnej a pohraničnej stráže. Dohoda EÚ s Tureckom rok po vypuknutí migračnej krízy značne znížila prílev migrantov do Grécka. Takmer okamžite po vypuknutí krízy EÚ zriadila v Taliansku a Grécku niekoľko skríningových a registračných centier (tzv. hotspoty). Takýchto krokov by sme mohli vymenovať aj viac, no už tieto sú jasným dôkazom, že uvedené Matovičovo tvrdenie je lož.
Ďalším populárnym mýtom bol ešte donedávna napríklad ten, ktorý šíril aj Richard Sulík, keď tvrdil, že EÚ chce zakázať výkonné vysávače. Nič také sa nikdy nestalo. Skutočnosť je taká, že v rámci EÚ sa už dnes vyrábajú energeticky úspornejšie spotrebiče, no rovnako výkonné, alebo ešte výkonnejšie ako predtým. Umožnilo to nariadenie, ktoré prešlo schvaľovacím procesom na úrovni vyššie uvedených inštitúcií únie a ktorého zámerom bolo prispieť k šetreniu energiou, no pri zachovaní výkonu spotrebičov.
Ani toto sa však nerodilo len tak od stola, ale bolo výsledkom rokovaní s výrobcami i spotrebiteľskými organizáciami, pri ktorých sa dosiahol konsenzus. Výrobcovia sa prispôsobili. Aj vďaka tomu dnes aspoň z tohto jedného hľadiska žijeme energeticky šetrnejšie, no nijako nie sme ochudobnení o komfort z hľadiska výkonu nových spotrebičov.
Takýchto mýtov by sme mohli menovať oveľa viac. Ak ich šíria konšpiračné a dezinformačné weby, či protieurópske hnutia, je to síce problém, no stále najmä v prostredí ich fanúšikov. Ale ak ich šíria politici, ktorí sa hlásia k demokracii a aj k Európskej únii, potom takýto manipulatívny populizmus rozširuje vplyv dezinformačného prostredia a v konečnom dôsledku je vodou na mlyn radikálom a extrémistom. Šírenie mýtov o EÚ aj zo strany demokratických politikov nielenže naštrbuje dôveru k Európskej únii a jej inštitúciám, ale naštrbuje aj motiváciu k eurovoľbám. Napokon je len ďalším prejavom politickej nekultúrnosti, ktorú treba odmietnuť a voči ktorej bude treba hľadať reálnu alternatívu.