Siedmeho júla 1980 zastrelili členovia československej pohraničnej stráže dvoch mladých mužov, Milana Dlubača zo Starej Ľubovne a Ondreja Brejku z Kežmarku, pri pokuse o útek z totalitného Československa do Rakúska. Obaja aj s kamarátom Jozefom Imrichom z Popradu chceli preplávať rieku Moravu. Brejka bol fyzicky zdatný, vynikajúci plavec. Na útek vzal so sebou aj svojho nemeckého ovčiaka Besinu. Hranica sa tiahla stredom rieky. Keď už boli v rieke, pohraničná stráž spustila paľbu. Vo vode bol zastrelený Milan Dlubač. Zvyšní dvaja plávali ďalej. Keď sa dostali za stred rieky, čln československej pohraničnej stráže porušil medzinárodné konvencie a vplával na rakúsku časť, aby sa priblížil tesne k Ondrejovi Brejkovi a vytvoril silné vlny, v ktorých sa Brejka utopil. Jozefovi Imrichovi zachránil život Brejkov pes: držal sa jeho srsti a podarilo sa mu preplávať na druhú stranu. Neskôr sa usadil v Austrálii. Pri celej akcii boli použité aj vojenské vrtuľníky. Rodičia usmrtených o tragédii ani netušili. Keď sa Ondrej Brejka starší dopočul, ako sa v Kežmarku medzi ľuďmi hovorí o smrti jeho syna a ešte jedného mladého muža pri pokuse o útek, hneď volal na útvar pohraničnej stráže v Devínskej Novej Vsi. Až tak sa dozvedel pravdu.
Dlubačovo telo sa našlo na rakúskej strane a bol pochovaný v mestečku Marchegg. Brejkovo telo našiel jeden rybár pri rakúskej obci Stielfrid, kde ho aj pochovali. Československé úrady Brejkovým rodičom dátum pohrebu dlho zatajovali. Zámerne im ho oznámili na poslednú chvíľu, takže sa tam po zložitom vybavovaní potrebných povolení dostali až dve hodiny po pohrebe. Od príslušných orgánov nedostali nijaké vysvetlenie ako došlo k tragédii. Podobne boli odmietaní aj v prípade žiadosti o prevezenie telesných pozostatkov syna.
Ondrej Brejka starší sa dlhé roky nádejal, že sa dožije prevozu telesných pozostatkov syna. Pre ľahostajnosť našich kompetentných orgánov sa však už toho nedožil. Až v marci 2004 boli napokon telesné pozostatky Ondreja Brejku a Milana Dlubača prevezené na Slovensko a uložené v Kežmarku. Jozef Imrich bol v deväťdesiatych rokoch viackrát požiadaný o poskytnutie svedectva. Nikdy však neodpovedal.
Brejka a Dlubač sú dve z vyše štyristo obetí komunizmu usmrtených na hraniciach pri pokuse o útek za slobodou. Pamätník na kežmarskom cintoríne pripomína tragický osud týchto dvoch mladých mužov. Ešte roku 1991 Ondrej Brejka starší podal žiadosť o vyšetrenie prípadu. Podobne aj Konfederácia politických väzňov žiadala vyšetrovaním zistiť meno osoby, ktorá vydala príkaz na streľbu a na smrtiaci nájazd člna. Dodnes však nevieme, kto je za tento zločin zodpovedný. Keďže dátum je známy, nemal by byť problém zločin vyšetriť, zverejniť mená vinníkov a brať ich na zodpovednosť. Lenže na Slovensku so silným vplyvom ľudí minulosti a s nechuťou vyvolávať duchov minulosti je to stále akosi inak.
(SME, 21. 5. 2008)