V slobode bez pamäti?

V polovici osemdesiatych rokov sa v západnom Nemecku opäť prejavil spor o dejinnú pamäť. Pri príležitosti štyridsiateho výročia skončenia Druhej svetovej vojny spolkový prezident Richard von Weizsäcker v prejave v parlamente pripomenul židovský holokaust ako niečo bezprecedentné, vyzdvihol odboj v Nemecku a odsúdil snahy zahmlievať dejiny. O niečo neskôr Franz-Josef Strauss a niektorí ďalší politici v mene budúcnosti volali po hrubej čiare za nacistickou minulosťou a hovorili, že Nemci majú kráčať vzpriamene. Európa cítila úľavu z prekonania kulminačného bodu studenej vojny, no naďalej musela čeliť viacerým vážnym hrozbám. Slová ako „vzpriamenosť“ tak mali navodzovať pocit istoty a sebavedomia uprostred mnohých neistôt.

Dvadsať rokov po zmene režimu zakusujeme podobnú skúsenosť: kým tí, čo pokračujú v odkaze Jána Langoša z pozície inštitucionalizovanej pamäti, alebo aj tí, čo jednoducho z humánnych a etických pohnútok vytrvalo pripomínajú dejinnú pamäť, mentálni dedičia prednovembrového sveta sa ju snažia vytesniť a príbehy utrpenia a neslobody odsúvajú do zabudnutia. Ale ak formálna demokracia nemá byť iba „formálnou“, musí integrovať aj kategóriu pamäti: praktickú spomienkovú solidaritu s nespravodlivo trpiacimi, umlčanými a zabudnutými. Sloboda, v ktorej sa stráca pamäť aj rešpekt pred príbehom neslobody, je v ohrození, že umožní nové formy nespravodlivosti a zneužívania moci.

Dejiny nemožno redukovať na literárny artefakt, na zásobáreň správ a historického poznania. Základom kolektívnej pamäti nie je sentiment, ale skúsenosť. Kolektívna pamäť je živá iba vtedy, ak nie je mŕtvym archívom správ a symbolov, ale ak pripomína obsah dejinnej skúsenosti. Vo vzťahu k dejinnej pamäti (a nielen v tom) však zlyháva aj slovenská verejnoprávna televízia (na rozdiel od Českej televízie, ktorá produkuje dokumenty o príbehoch neslobody a zločinoch komunistického režimu s obdivuhodným nasadením).

Ale ak pamäť nemá byť selektívna, musí sa vzťahovať nielen na príbeh neslobody, ale aj na to, čo poškvrnilo a poškvrňuje náš príbeh slobody a demokracie, od únosu prezidentovho syna, cez vulgárny nacionalizmus po nástenkový tender či kauzy s pezinskou skládkou, pozemkami, emisiami a sociálnymi podnikmi. O to viac, ak premiér nedávno na tlačovej besede na otázky novinárov o etike a morálke v súvislosti s konaním ľudí v štátnych orgánoch okrem iného povedal: „Čo ja s tým mám, čo je morálne alebo neni morálne… Na morálku sa mňa nepýtajte… Mňa to nezaujíma, absolútne.“

V súvislosti s rokom 1989 Ralph Dahrendorf, na rozdiel od Fukuyamu (a jeho tézy o konci boja ideológií a konci dejín), hovoril o novom začiatku dejín, o tom, že po vynútenom zabrzdení nabrali nový dych a že sú otvorené a ich ďalšie formovanie je v našich rukách. Hoci sa zdá, že po dvoch desaťročiach sa tu čosi vyčerpáva, ako bude naša pamäť aj naša sloboda a demokracia ďalej stvárňovaná, je stále v našich rukách a na našej zodpovednosti.

(SME, 20. 1. 2009)

pošli na vybrali.sme.sk
Print Friendly
Marián Balázs