Všeobecne sa používa termín Vatikánska banka, no v skutočnosti ide o Inštitút pre náboženské diela (Istituto per le Opere di Religione, IOR), ktorý nie je bankou v pravom zmysle slova. Založil ho pápež Pius XII. v roku 1942 za účelom podporovať charitatívnu a náboženskú činnosť katolíckej cirkvi vo svete.
IOR má len o niečo viac než stovku zamestnancov a jej klientmi môžu byť len zamestnanci Vatikánu, príslušníci cirkevnej hierarchie alebo inštitúcie s riadnym cirkevnoprávnym statusom. Neinvestuje do komodít, neposkytuje úvery, nezúčastňuje sa na špekuláciách na finančných trhoch a vklady používa na nákup výlučne štátnych a korporátnych dlhopisov a na investície na medzibankovom trhu. Z týchto dôvodov patrí medzi najbezpečnejšie finančné inštitúcie. IOR dokázal úspešne čeliť aj finančnej kríze.
Odvrátenou stranou je, že dlhý čas nepodliehala žiadnej kontrole, ba ani talianskemu zákonodarstvu a nezverejňovala výročné správy. Živná pôda pre pochybnosti a podozrenia. A pre špekulácie, machinácie a škandály.
Podivná smrť Jána Pavla I.
V rokoch 1971-1989 bol na čele vatikánskej banky americký arcibiskup Paul Marcinkus. Do Vatikánu prišiel za Pavla VI. Keď sa v roku 1978 stal pápežom Ján Pavol I., okamžite požiadal o podrobnú analýzu všetkých finančných operácií Vatikánu. Keď sa pred ním začala odkrývať celá sieť pochybných operácií, bol pripravený požiadať Marcinkusa, aby odstúpil. Na druhý deň však pápež zomrel. Jeho pontifikát trval len 33 dní. Oficiálnou príčinou smrti bol infarkt. Lenže nikdy sa nerobili rozbory liekov, ktoré sa našli pri tele zosnulého pápeža. A to aj napriek tomu, že pápežova neter vyhlásila, že Ján Pavol I. nikdy nemal problémy so srdcom a okrem toho aj lekárska prehliadka tri týždne pred smrťou potvrdila, že pápež bol zdravotne v poriadku.
Gorila Jána Pavla II.
Marcinkus si získal dôveru nového pápeža, Jána Pavla II. Dokonca mu robil aj neoficiálnu ochranku, za čo si vyslúžil prezývku Gorila. Bol známy svojimi dobrými kontaktmi s talianskymi bankovými a politickými kruhmi. Poľský pápež ho požiadal, aby zabezpečil finančné prostriedky pre poľské protikomunistické hnutie Solidarita. Pretože to nebolo možné prostredníctvom IOR, Marcinkus požiadal o pomoc riaditeľa milánskeho Banco Ambrosiano (BA) Roberta Calviho.
Calvi patril medzi najväčších akcionárov IOR, podobne ako malo IOR významný podiel v Banco Ambrosiano. Ešte začiatkom šesťdesiatych rokov sa pod Calviho vedením Banco Ambrosiano stalo jednou z najväčších finančných inštitúcií v Taliansku. Vďaka tomu si ho už vtedy všimol vatikánsky finančník a blízky človek pápeža Pavla VI. Michele Sindona.
Sindona sa ako prezident americkej Franklin Bank podieľal na jej krachu a v roku 1980 bol v USA odsúdený na 25 rokov väzenia. Trestu sa vyhol pobytom v Európe.
Po tom, ako Taliansko zrušilo daňovú slobodu Vatikánu, ktorú mal ešte z Mussoliniho čias, Marcinkus, Calvi a Sindona si predsavzali spoločne vybudovať silnú vatikánsku finančnú inštitúciu mimo dohľadu talianskych úradov. K tomu však potrebovali aj pomoc Licia Gelliho, veľmajstra slobodomurárskej lóže P-2, ktorej členom bol údajne aj Calvi.
Vatikánska finančná klika: Calvi, Sindona, Marcinkus
Calvi udržiaval úzke vzťahy s talianskymi politikmi a mal svoje kontakty aj v prostredí organizovaného zločinu. Spoločne so Sindonom pomohli preprať peniaze mafiánskej rodiny Gambinovcov z obchodu s drogami. Peniaze putovali z Latinskej Ameriky cez fiktívnu firmu Mabusi. Po prepratí polovica peňazí šla späť mafii a polovica zostala Calvimu a Sindonovi.
Calvi založil niekoľko offshorových spoločností a na čelo jednej z nich, Ambrosiano Overseas na Bahamách dosadil Marcinkusa. Z týchto spoločností potom putovali peniaze aj do IOR. Používali sa však aj na podporu boja proti totalitným režimom.
Calvi bol vyšetrovaný a nakoniec aj zatknutý. Po čase mu umožnili na rozsudok čakať na slobode, čo chcel využiť na dodatočné zlegalizovanie transakcií IOR. S falošným pasom vycestoval do niekoľkých európskych krajín, aby získal pomoc finančných kruhov. Medzitým ho odsúdili na štyri roky väzenia. Začiatkom júna 1982 údajne listom upozornil Jána Pavla II. na možný bankrot BA a jeho dôsledky. Mal tiež napísať, že v prípade, keď nebude mať inú možnosť, zverejní informácie o aktivitách IOR.
Banco Ambrosiano zažilo kolaps po tom, čo v banke chýbalo asi 1,3 miliardy dolárov. O niekoľko dní Calviho našli zavraždeného. Jeho telo viselo obesené pod londýnskym mostom Blackfriars Bridge. Hoci oficiálna policajná verzia najprv hovorila o samovražde, obnovené vyšetrovanie jednoznačne preukázalo vraždu. V rovnaký deň zomrela aj Calviho sekretárka v dôsledku pádu z okna milánskeho BA. Ešte v roku 1979 bol zavraždený sudca Emilio Alessandrini, ktorý vyšetroval aktivity Banco Ambrosiano.
Viacerí, ktorí odhaľovali činnosť slobodomurárskej lóže P-2, boli v roku 1979 zavraždení. Napríklad investigatívny novinár, ktorý odhalil prepojenie slobodomurárskej lóže P-2 s finančnými aktivitami IOR. Zavraždený bol aj svedok, ktorý svedčil o prepojení lóže P-2 s talianskymi vládnymi a finančnými kruhmi a tiež svedčil proti Calvimu, Sindonovi a Marcinkusovi. Zavraždený bol aj šéf Rímskej bezpečnostnej služby, ktorý vyšetroval aktivity lóže P-2.
Sindona bol odsúdený za objednávku vraždy Paula Marcinkusa. Vo väzení s vysokou ostrahou ho smrteľne otrávili kyanidom, ktorý mu primiešali do kávy.
Marcinkus z vedenia IOR odišiel v roku 1989 a až do konca svojho života (2006) žil v utiahnutosti v Spojených štátoch.
Podľa viacerých indícií pápež Ján Pavol II. o mnohých aktivitách okolo Vatikánskej banky jednoducho musel vedieť. Svedčí o tom aj kniha novinára Gianluigiho Nuzziho „Vatikan AG“, ktorú napísal na základe dokumentov, ktoré mu vo svojom testamente odkázal kancelár Pápežskej akadémie vied Renato Dardozzi. Ten mal v 90. rokoch preveriť okolnosti krachu Banco Ambrosiano a pravidelne sa zúčastňoval zasadnutí v úzkom kruhu pápeža. Dôkazy si postupne odkladal.
V deň zahájenia konkláve talianska polícia zatkla podozrivých z Calviho vraždy. Súdny proces proti nim sa začal v októbri 2005.
Pozitívne zmeny za Benedikta i Františka
Nový pápež Benedikt XVI. vymenil vedenie IOR, banku otvoril väčšej kontrole a ustanovil Finančný dozorný úrad, ktorého úlohou je zaviesť v IOR medzinárodné štandardy pre prevenciu pred praním špinavých peňazí a financovaním terorizmu. Novým prezidentom IOR sa stal Gotti Tedeschi, ktorý prednášal finančnú etiku na Milánskej univerzite.
V roku 2010 Vatikán podpísal zmluvu o dodržiavaní bankových pravidiel, ktoré sú záväzné pre všetky banky operujúce s eurom.
Nástupom pápeža Františka došlo k ďalším zmenám. V máji 2012 bol odvolaný prezident banky Gottiho Tedeschiho. V júli 2012 záverečná správa Moneyvalu (komisie expertov Rady Európy, ktorá skúma opatrenia finančných inštitúcií na ochranu pre praním špinavých peňazí) z previerky IOR konštatovala nedostatok transparentnosti a neprijatie potrebných opatrení na ochranu voči praniu špinavých peňazí.
Vo februári 2013 bol za nového prezidenta IOR vymenovaný nemecký šľachtic a člen Maltézskych rytierov Ernst von Freyberg. Ako najvhodnejšieho spomedzi kandidátov ho vybrala medzinárodná agentúra, ktorú Vatikán požiadal o výber nového prezidenta. Freyberg bol predtým členom predstavenstva nemeckých lodeníc Blohm+Voss.
Koncom júna tohto roku talianske orgány zatkli významného zamestnanca Správy majetku apoštolskej stolice monsignora Nunzia Scarana a obvinili ho z pochybných finančných operácií. Následne 1. júla výkonný riaditeľ IOR Paolo Cipriani a jeho zástupca Massimo Tulli podali rezignáciu.
Scarano požiadal o možnosť domáceho väzenia, to mu však bolo zamietnuté. Je známy aj svojou prezývkou „Monsignor cinquecento“, pretože často nosil v peňaženke niekoľko päťstoeurových bankoviek. Býval v luxusnom byte s rozlohou asi päťsto štvorcových metrov v historickom centre Salerna.
Nunzio Scarano mal spolu s jedným členom talianskej tajnej polície a jedným talianskym maklérom pôsobiacim vo Švajčiarsku previezť bez zdanenia asi 20 miliónov eur zo Švajčiarska do Talianska. Malo ísť o peniaze bohatých staviteľov lodí zo Salerna. Záhadou ostáva, ako a prečo sa peniaze predtým dostali do Švajčiarska. Talianski vyšetrovatelia informovali, že IOR ako inštitúcia nebola zapojená do prípadu. Scarano bol napokon obvinený z toho, že vybral 560 tisíc eur z IOR, v rôznych hodnotách ich odovzdal niekoľkým priateľom, ktorí mu ich vymenili za šeky. Tie potom vložil do inej banky, aby splatil hypotéku.
Pápež František si na vyšetrenie Scaranovho prípadu a na zlepšenie transparentnosti IOR najal experta na boj proti finančnej kriminalite a bývalého šéfa lichtenštajnskej spravodajskej služby (jej prvoradou úlohou je boj proti praniu špinavých peňazí) Reného Brülharta, prezývaného James Bond finančného sveta. Brülhart sa stal riaditeľom Finančného dozorného úradu. Pred niekoľkými dňami Brülhart potvrdil, že vyšetrovanie smeruje k potvrdeniu Scaranovej viny.
Švajčiarsky právnik René Brülhart je svetovo uznávaným expertom a autoritou, čím samotné úsilie Vatikánu vyriešiť škandalóznu povesť vatikánskej banky, presnejšie IOR, získalo väčšiu dôveryhodnosť.
Vďaka Freybergovi a Brülhartovi sa vatikánska banka stala členom medzinárodnej skupiny Egmont, neformálneho združenia s cieľom výmeny informácií i skúseností a zároveň pomôcť spravodajským službám v boji proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu.
V tomto období Vatikán na Brülhartov podnet vedie bilaterálne rokovania s niektorými krajinami G20 s cieľom dospieť k užšej spolupráci v boji proti praniu špinavých peňazí a daňovým únikom. Dôležitou úlohou podľa Brülharta bude aj zlepšenie vzťahov s Talianskou centrálnou bankou.
Namiesto záveru: A čo Trnava?
Netransparentné nakladanie s finančnými prostriedkami v Trnavskej arcidiecéze za čias arcibiskupa Sokola (a nezabúdajme na agenta ŠtB s krycím menom Svätopluk); prenájom pozemkov firme detí Jozefa Majského (podľa medializovaných informácií za 2 milióny korún ročne); nejasnosti okolo účtu Jána Sokola vo vatikánskej banke (resp. IOR); nejasnosti ohľadom šekov od amerických manželov, resp. nadačného fondu; 666-tisíc eur pre združenie Metropolitánik, ktorému v tom čase šéfoval Sokolov synovec, pričom darovacia zmluva nebola zaprotokolovaná v účtovníctve arcidiecézy; milióny korún mimo oficiálneho účtovníctva a desiatky účtov, na ktoré chodili cirkevné peniaze, no účty neboli v diecéze evidované; podozrivá transakcia pri predaji cirkevného pozemku na Zlatých pieskoch v Bratislave (transakcia rozdelená na kúpnu cenu a finančný dar cirkvi, pričom prvá splátka vo výške 3,6 milióna libier mala podľa zistení audítorky ísť na účet, ktorý nebol vedený v oficiálnom účtovníctve) – toto je len časť zvláštnej ekonomiky z čias arcibiskupa Sokola. Audítorka podala trestné oznámenie pre hospodárenie Trnavskej arcidiecézy na Generálnu prokuratúru.
Čuduje sa dnes niekto odvolaniu arcibiskupa Bezáka? Jeho odvolanie bolo zorganizované tradičným a osvedčeným spôsobom. A z tradičných dôvodov.
Arcibiskup Sokol je dnes vysmiaty a očakávať, že by slovenské orgány činné v trestnom konaní začali konať, je viac než naivné.
Vďaka Bezákovi sa však verejnosť dozvedela aspoň časť pravdy o spôsoboch arcibiskupa Sokola. A počas Bezákovej krátkej trnavskej anabázy veriaci mohli vidieť aj modernejší, otvorenejší a akceptovateľnejší prístup k viere a človeku v dnešnom svete. Ani jedno ani druhé sa však v prostredí slovenských sokolov, oroschov či zvolenských a ich lojálnych pobočníkov neodpúšťa.