Virológovia a epidemiológovia už dlhé roky upozorňovali, že v blízkej budúcnosti zažijeme veľkú pandémiu. Tvrdili, že v dnešnej spoločnosti sme obzvlášť náchylní na infikovanie pľúcnymi vírusmi.
Keď napokon pandémia naozaj vypukla, profesor Frank Snowden, historik z Yale University, upozornil, že sa tak nestalo náhodou. V dnešnom globalizovanom svete sú vďaka vysokej mobilite, leteckým prepojenia a hustým osídleniam vytvorené podmienky pre rozšírenie pandémií. Vírus, ktorý sa ráno objaví v Jakarte, sa večer môže objaviť v Paríži či New Havene, konštatoval Snowden, ktorý je autorom viacerých kníh, pričom kniha Epidémie a spoločnosť: od čiernej smrti po súčasnosť je výsledkom jeho štyridsaťročného výskumu histórie epidémií.
O našu planétu sa nestaráme dostatočne, zle zaobchádzame s lesmi i zvieratami. Zdá sa, že si myslíme, že všetko možno podriadiť nášmu zisku. Vtrhli sme do biotopu zvierat a „prichádzame do kontaktu s prostredím, ktoré je rozsiahlym rezervoárom chorôb, s ktorými sa ľudská populácia doposiaľ nikdy nestretla“. Nový koronavírus by mal byť výzvou „k našej trvalej, zásadnej zmene, aby sa už utrpenie toľkých ľudí nemuselo opakovať“, zdôrazňuje profesor Snowden.
Snowden zároveň upozorňuje, že „epidemické choroby siahajú do najhlbšej úrovne ľudskej psychiky“ a popri tom, že vytvárajú obrovský tlak na ekonomiku, na partnerské a rodinné vzťahy atď., kladú nám aj zásadné existenčné otázky.
Upozorňuje tiež, že sa musíme pripraviť aj na „psychologickú pandémiu“. Pod týmto termínom si môžeme predstaviť psychologické, sociálne a biologické vplyvy pandémie, resp. jej vplyv na naše myslenie, správanie a prežívanie.
Na psychologické vplyvy pandémie upozorňuje aj rešpektovaná americká psychiatrička Aoife O´Donovanová z Kalifornskej univerzity. Pripomína, že zažívame obdobie viacvrstvovej neistoty: od neistoty ohľadom zamestnania a príjmu, cez obavy o ochorenie nás i našich blízkych až po dopady sociálnej izolácie. „Neistota, najmä keď je dlhotrvajúca, patrí medzi najzákernejšie stresory.“
Neistota je blízka úzkosti. Náš mozog vie celkom dobre zvládať stavy úzkosti, avšak predstava niečoho zlého, čo môže prísť a permanentná príprava na potenciálne ohrozenie „si môže vybrať psychologickú i biologickú daň“. Náš organizmus reaguje na hypotetické hrozby tak, ako by tie boli už priamo pred nami: aktivujú napríklad stresové hormóny.
V krátkodobom horizonte nám naše vnútorné ochranné mechanizmy pomáhajú zvládnuť situáciu. Avšak „z dlhodobého hľadiska môže mať dlhodobá aktivácia stresovej reakcie toxické účinky na mozog i celé telo, čo zvyšuje riziko duševných porúch a chronických fyzických chorôb“. Dlhodobé obavy a stres vplývajú nielen na našu psychiku, ale zaťažujú aj náš fyzický organizmus. Zvyšuje sa napríklad hladina kortizolu a tým aj hladina cukru v krvi.
Náš nervový a imunitný systém sú v stave permanentnej pohotovosti. Stačí naozaj málo, malá neopatrnosť, kýchnutie či zakašľanie niekoho druhého v našej blízkosti a náš nervový systém bije na poplach. Lenže táto zvýšená bdelosť a určitá miera stresu nás bude sprevádzať aj po skončení pandémie.
Preto popri dodržiavaní nutných opatrení by sme mali hľadať aj spôsoby, ako znížiť tieto dopady na našu psychiku aj na fyzický organizmus. Čo sa týka sociálnych vzťahov, „pokiaľ je možné, v týchto časoch musíme používať moderné technológie na udržanie našich sociálnych väzieb a v starosti jeden o druhého,“ radí americká psychiatrička.