Verejnoprávna televízia informovala o úmrtí jedného z jej niekdajších riaditeľov. Patrí sa o tom informovať. Patrí sa povedať, že Miloš Marko bol najdlhšie pôsobiacim riaditeľom televízie (1973-1984) i to, že sa zaslúžil o rozvoj domácej tvorby. Ale v slobodnej a demokratickej spoločnosti sa nepatrí zamlčať podstatné a zásadné fakty zo života človeka, ktorý svojou službou komunistickému režimu a jej ideológii ubližoval mnohým. Nepatrí sa vynechať, že ako šéfredaktor Pravdy v rokoch 1953 až 1958 bol tvrdým stalinistom, pričom trval na Stalinových zásluhách aj potom, ako sa stalinovského kultu vzdali aj samotní ruskí komunisti. V roku 1956 na zasadnutí ÚV KSČ kvôli jednému vtipu ostro napadol satirika Tomáša Janovica. Za svoju komunistickú angažovanosť si vyslúžil rýchly kariérny postup. V rokoch 1963 až 1968 bol najprv riaditeľom Československého rozhlasu v Bratislave a potom ústredným riaditeľom Československého rozhlasu v Prahe. V roku 1968 však musel z rozhlasu odísť, no čoskoro sa stal vodcom skupiny novinárov, ktorí v prípade protidubčekovského prevratu mali zabezpečiť vysielanie v prospech Biľakových komunistov.
Nepatrí sa zamlčať, že sa nažil „v noci a v ranných hodinách 21. 8. 1968 zabrániť v spolupráci s oddielom Štátnej bezpečnosti vstupu pravicových zamestnancov do budovy Čs. rozhlasu“ v Bratislave (Otázky žurnalistiky, 1998, č. 4). V decembri 1968 Marko ako novovymenovaný predseda Ústredia novinárov prijal osobitnú skupinu rozhlasových komentátorov, aby ocenil ich prínos „pri presadzovaní línie politiky strany v duchu uznesení našich vrcholných straníckych orgánov“. Nepatrí sa zamlčať ani to, že patril k najväčším normalizátorom po Pražskej jari a že bol členom ÚV KSS. Marko sa zúčastnil aj na prešetrovaní pokusu pripraviť v časoch okupácie náhradné slobodné rozhlasové vysielanie z Viedne. Svedčí o tom jeho list, ktorý v júni 1970 napísal ÚV KSČ a v ktorom menuje konkrétne osoby. Marko sa podieľal na politických čistkách v masmédiách a mal tiež udávať nepohodlných novinárov. Ako riaditeľ Československej televízie na Slovensku komunistickým funkcionárom poskytoval zdarma televízory, čím pripravil ním vedenú inštitúciu o dvanásť miliónov korún. Trestné stíhanie proti nemu v tejto veci zastavil v októbri 1991 generálny prokurátor Ivan Gašparovič.
To, čo divákom predložilo vedenie spravodajstva verejnoprávnej televízie, je len ďalším krokom v súlade s politickou mentalitou predkladanou spoločnosti v posledných mesiacoch. Spôsobom informovania o úmrtí Miloša Marka sa verejnoprávna televízia posunula o dve desaťročia späť a zamlčaním vážnych skutočností o konaní tvrdého normalizátora, udavača a verného služobníka komunistického režimu prispela k tendencii falšovať dejiny a rehabilitovať súdruhov. Na Markove politické čistky a komunistickú angažovanosť doplatili mnohí. Pre nich a pre ich blízkych, ale i pre všetkých, ktorým je sloboda a demokracia i dejinná pamäť dôležitá a vzácna, bolo zamlčanie pravdy o jeho komunistickej činnosti urážkou.
Oživovanie normalizátorov a posluhovačov komunistického režimu zamlčiavaním pravdy o nich vedie k falšovaniu dejín a k selekcii dejinnej pamäti a je znakom neúcty k obetiam režimu. A také niečo by malo byť neprípustné.
(Eurodomino 5/2008, s. 42-43)